Aktívna účasť veriacich po Druhom vatikánskom koncile

Počas Bohoslužby obety

by Marian Tomasov

Druhý vatikánsky koncil vyzdvihuje spoločenský ráz slávenia Eucharistie slovami: „Liturgické úkony nie sú súkromnou činnosťou, lež slávnosťami Cirkvi, ktorá je ‚sviatosťou jednoty‘, totiž svätý ľud zhromaždený a zoradený pod vedením biskupov.“¹

Preto odporúča, aby sa pri stavbe kostolov dbalo na to, aby sa hodili na konanie liturgických funkcií a umožňovali pri tom aktívnu účasť veriacich na nich.² Následná pokoncilová inštrukcia Inter oecumenici (z r. 1964) určuje, že hlavný oltár, na ktorom sa koná eucharistická obeta, by mal byť oddelený od steny, aby ho nebolo ťažko obchádzať a aby sa mohla bohoslužba konať tvárou k ľudu. Oltár má byť umiestený na takom mieste, ktoré ľahko upúta, aby tak oltár bol skutočným centrom zhromaždenia.³ V novo postavených kostoloch ma byť len jeden oltár, ktorý symbolizuje jedného Krista prítomného v Eucharistii. Ak je v kostole starý oltár,⁴ ktorý neumožňuje aktívnu účasť veriacich a nedá sa preniesť, aby sa nepoškodil, tak nech sa postaví nový a starý nech sa zvlášť neozdobuje, aby neodvádzal od pozornosti veriacich.⁵

Koncil si uvedomuje posvätnosť liturgických obradov a preto právo „rozhodovať o posvätnej liturgii je oprávnená jedine cirkevná vrchnosť, totiž Apoštolská stolica a, podľa právnych predpisov, biskup. Preto vonkoncom nik iný, ani kňaz, nesmie nič na vlastnú päsť v liturgii pridať, vynechať alebo pozmeniť.“⁶

Následne pokoncilová inštrukcia Liturgicae Instautationes obraňuje liturgické reformy koncilu a zdôrazňuje potrebu ich rešpektovať. Hneď v prvom článku hovorí o tom, že liturgické reformy, ktoré umožnili aktívnejšie zapojenie veriacich do svätej omše, nemajú nič spoločné s tým, čo sa nazýva „desakralizácia“ a tiež sa v žiadnom smere nestotožňujú s rozrastajúcim sa fenoménom „sekularizácie sveta“. Podľa nových obradov liturgia si drží svoju vznešenosť a posvätný charakter. Treba však pamätať, že schválené liturgické smernice, súkromne prepracované napr. kňazmi, urážajú dôstojnosť veriacich a otvárajú cestu pre nesprávne subjektívne chápanie. Služba kňaza je službou Cirkvi, preto je nevyhnutná poslušnosť pri dodržiavaní stanovených liturgických noriem. Sila liturgických úkonov nespočíva v častej zmene v obradoch, ale v hlbšom chápaní Božieho slova a tajomstva, ktoré sa slávi.⁷

Medzi služby laikov pri bohoslužbe obety, okrem vyššie spomenutých pri bohoslužbe slova, patria riadne ustanovení alebo mimoriadni akolyti. Medzi liturgické služby tiež patrí služba mimoriadneho vysluhovateľa svätého prijímania.⁸

Aktívnu účasť veriacich na svätej omši – slávení Eucharistie Koncil nevidí iba v zapojení sa do liturgických služieb a vo vonkajších úkonoch (gestá, spev, atď.), ale aby veriaci pomocou nich takto dokázali prinášať spolu s obetou Kristovou, ktorá sa práve koná na oltári, obetu seba samých.⁹

V tom zmysle vysvetľuje pokoncilová inštrukcia Eucharisticum mysterium podstatu aktívnej účasti veriacich na svätej omši: „Treba teda vysvetliť, že všetci, čo sa zhromažďujú na Eucharistiu, sú tým svätým ľudom, ktorý má účasť na posvätnom úkone spolu s tými, čo vykonávajú osobitné liturgické úlohy. No iba kňaz, nakoľko zastupuje Krista, premieňa chlieb a víno. Úkon veriacich na Eucharistii spočíva v tomto: pripomínajú si umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána a vzdávajú Bohu vďaky, prinášajú nepoškvrnenú obetu, a to nielen rukami kňaza, ale aj spolu s ním, a prijímaním Pánovho tela uskutočňuje sa ich spoločenstvo s Bohom i medzi sebou, k čomu má vlastne účasť na obete svätej omše viesť. A tak sa veriaci dokonalejšie zúčastňujú na svätej omši, ak – riadne pripravení – v samej omši prijímajú sviatostne Kristovo telo.“¹⁰

Podobne Svätý Otec Ján Pavol II. upozorňuje, že slávenie Eucharistie nevytvára iba vonkajšie spoločenstvo bratov a sestier, ktorí sa zišli, ale ono spája veriacich navzájom medzi sebou i spolu s Kristom, ktorý je prítomný v Eucharistii.¹¹ Na druhej strane, v skôr napísanom apoštolskom liste Dominicae cenae napomína, aby toto bratské spoločenstvo, ktoré sa vytvára pri svätej omši, nepokladalo svätú omšu len za nejakú hostinu – banket.¹²

Prinášanie obetných darov

Bohoslužba obety začína obradom prinášania obetných darov. Obnovená liturgia obety sa opätovne vracia k obradu obetného sprievodu. Veriaci prinášajú chlieb a víno, z ktorých sa stane telo a krv Ježiša Krista. Preto tento obrad obsahuje v sebe duchovnú silu a hlboký význam. Kňaz alebo diakon prevezme obetné dary na vhodnom mieste a položí ich na oltár. V obetnom sprievode možno priniesť aj peniaze alebo iné dary pre chudobných alebo na kostol. Tie sa položia na miesto mimo oltára.¹³

Ostatní veriaci sú do obetného sprievodu zapojení spevom na obetovanie. Po položení obetných darov na oltár a vykonaní sprievodných obradov kňaz vyzve prítomných, aby sa modlili spolu s ním.¹⁴

Táto výzva vedie prítomných veriacich k uvedomeniu si toho, čo sa bude diať. Kňaz v mene spoločenstva veriacich predstupuje pred Boha, aby sprostredkoval vďakyvzdávanie (sacrificium). Táto výzva kňaza je adresovaná celému spoločenstvu, pretože po nej nasleduje sprítomnenie vykúpenia, spojenie božského diela s ľudským – eucharistická modlitba s konsekráciou.¹⁵

Táto modlitba nad obetnými darmi (super oblata) takto uzatvára obrad prípravy obetných darov.¹⁶

Latinské slovo offerimus znamená niesť v ústrety a slovo oblatio znamená obeť, dar. Preto pomenovanie obetného sprievodu – ofertórium – je veľmi výstižné, lebo znamená priniesť dar (obeť) v zmysle zrieknutia sa v prospech druhého.¹⁷

Eucharistická modlitba

Nový Rímsky misál z r. 1975 kvôli aktívnejšiemu zapojeniu veriacich rozširuje eucharistické modlitby z jednej (Rímsky kánon) na štyri. Neskôr boli pridané eucharistické modlitby „za zmierenie“ a eucharistické modlitby „za rozličné potreby“ (tzv. švajčiarske kánony). Pre slávenie svätej omše za účastí detí, aby sa aj oni mohli aktívnejšie zapojiť do liturgie, boli vydané eucharistické modlitby pre detské sväté omše.¹⁸

Eucharistická modlitba má tieto časti:

a) „Vzdávanie vďaky (vyjadruje ho najmä prefácia – pieseň vďaky). Ním kňaz v mene všetkého svätého ľudu oslavuje Boha Otca a ďakuje mu za celé dielo spásy alebo za nejaký osobitný aspekt diela spásy, podľa dňa, sviatku alebo obdobia.“¹⁹ Spoločenstvo veriacich je na začiatku sprítomnenia Kristovej obety na kríži aktívne zúčastnené cez aklamácie.²⁰

b) „Zvolanie – oslava Trojsvätého. Vyslovuje ho všetok ľud spolu s kňazom.“²¹ Prvou časťou tohto zvolania je Sanctus (Svätý, svätý, svätý ...), ktoré nie je iba spomienkou na serafínov, ale na tomto mieste sa má celá pozemská cirkev zúčastňuje na nebeskom speve („zažíva nebo“), preto je dôležité, aby sa celé zhromaždenie zúčastnilo na tomto speve. Druhou časťou oslavného hymnu je Benedictus (Požehnaný, ktorý prichádza ...). Boží ľud spoločne pozdravuje toho, ktorý prichádza medzi nich – Ježiša Krista.²²

Ďalšie časti eucharistickej modlitby a zapojenie veriacich do nich VSRM opisujú takto:

c) „Epikléza: ňou Cirkev osobitnými výzvami prosí Božiu pomoc, aby boli posvätené obetné dary ľudu, čiže aby sa stali Kristovým telom a krvou, a aby nepoškvrnená obeť, ktorú veriaci majú prijať, bola im na spásu.

d) Opis ustanovenia Eucharistie a konsekrácia: slovami a úkonmi Krista sa koná obeta, ktorú Kristus ustanovil pri Poslednej večeri, keď pod spôsobmi chleba a vína obetoval svoje telo a krv a dal ich za pokrm a nápoj apoštolom a prikázal im nepretržite sláviť toto tajomstvo.

e) Anamnéza: ňou Cirkev, plniac príkaz, ktorý prostredníctvom apoštolov dostala od Krista Pána, koná pamiatku samého Krista a pripomína si jeho požehnané umučenie, slávne zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie.

f) Obetovanie: ním v spomínanej pamiatke Cirkev, a to najmä tá, ktorá je tu teraz zhromaždená, prináša v Duchu Svätom Otcovi nepoškvrnenú obetu. Cirkev si však želá, aby veriaci prinášali nielen nepoškvrnenú obetu, ale aby vedeli obetovať aj samých seba, aby sa prostredníctvom Krista zo dňa na deň zdokonaľovali v spojení s Bohom a medzi sebou, a tak aby napokon Boh bol všetko vo všetkých.

g) Príhovory: nimi sa vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou, nebeskou i pozemskou, a že sa obeta koná za ňu a za všetkých jej členov, živých i mŕtvych, povolaných k účasti na vykúpení a k spáse získanej telom a krvou Krista.

h) Záverečná doxológia: ňou sa vyjadruje oslava Boha: ľud ju zvolaním ‚Amen‘ potvrdzuje a zakončuje.“²³ Toto grécke slovo „Αμέν“ sa prekladá ako „tak je“, čo znamená podpis resp. potvrdenie ľudu.²⁴

Samotnú eucharistickú modlitbu prednáša iba kňaz, je to z dôvodu jeho úradu (služby) ako kňaza. Recitovanie nevysväteným služobníkom oltára (napr. diakon, lektor, akolyta ...), laikom alebo spoločné recitovanie celého zhromaždenia veriacich, aby boli na nej aktívnejšie zúčastnení, je zakázané. Dôvodom je hierarchia v Cirkvi a následne v liturgii, kde každý môže robiť to, čo je mu vlastné, a tak sa aktívne zapájať do liturgie obety.²⁵

Pre uvedomelejšie prežívanie eucharistickej modlitby zo strany veriacich sa môže pred ňou resp. pred prefáciou, nikdy nie v samotnej eucharistickej modlitbe, povedať monitiones – krátke povzbudenie.²⁶ Povzbudenie má mať charakter vďakyvzdávania nebeskému Otcovi. Treba nájsť súvis medzi hlavnou myšlienkou prefácie a hlavnou myšlienkou v čítaniach a túto myšlienku vyzdvihnúť pred veriacimi, aby sa ňou dali preniknúť.²⁷

Modlitba Pána a obrad pokoja

Po eucharistickej modlitbe kňaz vyzve prítomných na modlitbu Pána. Modlí sa ju spolu s veriacimi. Potom sa sám nahlas modlí embolizmus (Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla ...), ktorý ľud uzatvára doxológiou (Lebo tvoje je kráľovstvo ...). V modlitbe Pána veriaci spolu s kňazom žiadajú každodenný chlieb, ktorý sa naznačuje predovšetkým v eucharistickom chlebe, a prosia o očistenie od hriechov, aby sa sväté veci dávali svätým. Embolizmus rozvíja poslednú prosbu modlitby Otče náš, aby celé spoločenstvo veriacich bolo zbavené moci zla.²⁸

Nasleduje obrad pokoja, ktorým Cirkev vyprosuje pokoj a jednotu pre seba a pre všetkých ľudí, a veriaci prejavujú spoločenstvo s Cirkvou i medzi sebou navzájom prv ako prijmú Eucharistiu. Spôsob dávania znaku pokoja ma určiť biskupská konferencia.²⁹

Obrad prijímania

Počas spevu Agnus Dei, ktorý spieva ľud, sa kňaz tichou modlitbou pripravuje na prijatie Eucharistie.³⁰ Tento spev sa môže opakovať toľko ráz, koľko je to potrebné, kým kňaz neskončí lámanie eucharistického chleba. Tento spev môže spievať aj schola, ale ľud sa má na ňom zúčastniť aspoň záverečným zvolaním („zmiluj sa nad nami“ resp. „daruj nám pokoj“).³¹

Pred svätým prijímaním si kňaz spolu s veriaci vzbudí predpísanými slovami z evanjelia (Pane, nie som hoden ...) úkon pokory.³²

Po Druhom vatikánskom koncile veriaci laici opäť môžu prijímať Eucharistiu pod obidvoma spôsobmi.³³ Veriaci by mali prijímať Eucharistiu (telo Kristovo) premenenú v tej istej omši, aby sa lepšie vyjadrilo, že prijímanie je účasťou na obete, ktorá sa práve koná.³⁴ Telo Kristovo sa môže, ak to miestna konferencia biskupov uzná za vhodené, podať nielen na jazyk, ale aj na ruku prijímajúceho.³⁵ Krv Kristovu možno prijímať pitím priamo z kalicha, rúrkou, lyžičkou alebo namáčaním hostie.³⁶

Laici môžu pomôcť pri rozdávaní svätého prijímania službou mimoriadneho vysluhovateľa svätého prijímania.³⁷

Veriaci sa počas svätého prijímania zapájajú spevom, aby tak vyjadrili radosť srdca, že prijmú resp. prijali Pána, a tiež aby sa spojili navzájom jedným hlasom, tak ako sú tajomne spojení navzájom Eucharistiou.³⁸

Záverečné obrady

Veriaci môžu byť pri záverečných obradoch povzbudení.³⁹ Toto záverečné povzbudenie pred požehnaním má obsahovať „missio – poslanie“ zo slávenia Eucharistie. Treba pripomenúť hlavnú myšlienku z homílie a vyprosiť od Boha požehnanie a silu k uskutočňovaniu toho, čo sme v liturgii počuli a slávili.⁴⁰

Nasleduje požehnanie a prepustenie ľudu.⁴¹

1 SSC 26.

2 Porov.: SSC 124.

3 Porov.: Inter oecumenici, čl. 91 a tiež VSRM 299.

4 Oltár, kde sa dá sláviť bohoslužba obety iba chrbtom k zhromaždenému ľudu.

5 Porov.: VSRM 303.

6 SSC 22 § 1 a 3.

7 Porov.: Liturgicae Instaurationes, čl. 1.

8 Porov.: VSRM 98 – 105.

9 Porov.: SSC 48.

10 SACRA CONGREGATIO PRO SACRAMENTIS ET CULTU DIVINO: Eucharisticum mysterium. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1967. Slovenský preklad: Konferencia biskupov Slovenska: Eucharisticum mysterium – inštrukcia o úcte eucharistického tajomstva z 25.5. 1967. In: Konferencia biskupov Slovenska: Liturgia – časopis pre liturgickú obnovu. Trnava : SSV, 1993, roč. 3, č. 10, čl. 12. Ďalej budem používať označenie: Eucharisticum mysterium.

11 Porov.: JOANNES PAULUS II.: Ecclesia de Eucharistia. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 2003. Slovenský preklad: Konferencia biskupov Slovenska: Cirkev žije z Eucharistie. Trnava : SSV, 2003, čl. 35 – 36.

12 Porov.: JOANNES PAULUS II.: Dominicae cenae. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1980. Slovenský preklad: Konferencia biskupov Slovenska: Dominicae cenae : list o Eucharistickom kulte a tajomstve z 24.2. 1980. In: Konferencia biskupov Slovenska: Liturgia : časopis pre liturgickú obnovu. Trnava : SSV, 1994, roč. 4., č. 14, čl. 11.

13 Porov.: VSRM 73.

14 Porov.: VSRM 74 – 77.

15 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 50 – 51.

16 Porov.: VSRM 77.

17 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 46.

18 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 61.

19 VSRM 79.

20 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 53.

21 VSRM 79.

22 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 56 a 58.

23 VSRM 79.

24 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 92.

25 Porov.: Liturgicae Instaurationes, čl. 4.

26 Porov.: VSRM 31.

27 Porov.: AKIMJAK, A.: Vybrané kapitoly z pastorálno-liturgickej teológie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1997, s. 174.

28 Porov.: VSRM 81.

29 Porov.: VSRM 82.

30 Porov.: VSRM 83.

31 Porov.: SACRA CONGREGATIO PRO SACRAMENTIS ET CULTU DIVINO: Musicam Sacram. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1969. Slovenský preklad: Konferencia biskupov Slovenska: Musicam Sacram : inštrukcia o spôsobe udeľovania svätého prijímania z 29.5. 1969. In: Konferencia biskupov Slovenska: Liturgia : časopis pre liturgickú obnovu. Trnava : SSV, 1992, roč. 2., č. 6-7, čl. 34.

32 Porov.: VSRM 84.

33 Porov.: Eucharisticum mysterium, čl 32.

34 Porov.: VSRM 85.

35 Porov.: SACRA CONGREGATIO PRO SACRAMENTIS ET CULTU DIVINO: Memoriále Domini. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1969. Slovenský preklad: Konferencia biskupov Slovenska: Memoriále Domini : inštrukcia o spôsobe udeľovania svätého prijímania z 29.5. 1969. In: Konferencia biskupov Slovenska: Liturgia : časopis pre liturgickú obnovu. Trnava : SSV, 1996, roč. 6., č. 23, s. 188 – 192.

36 Porov.: VSRM 245.

37 Porov.: SACRA CONGREGATIO PRO SACRAMENTIS ET CULTU DIVINO: Immensae caritatis. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1973. Anglický preklad: In: http://www.ewtn.com/library/CURIA/CDWIMCAR.HTM (20. marca 2007), čl.1.

38 Porov.: VSRM 86.

39 Porov.: VSRM 31 a 90.

40 Porov.: AKIMJAK, A.: Vybrané kapitoly z pastorálno-liturgickej teológie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1997, s. 174.

41 Porov.: VSRM 90.

Aktívna účasť veriaich po Druhom vatikánskom koncile

Počas Bohoslužby slova

by Marian Tomasov

Druhý vatikánsky koncil si pri obnove liturgie kladie za cieľ obnoviť aktívnu účasť veriacich na svätej omši.¹ „Liturgia pozostáva s Bohom ustanovenej nemeniteľnej časti a z častí meniteľných, ktoré sa postupom času môžu, alebo aj majú me­niť, ak sa do nich vkĺzli veci, čo menej zodpovedajú vnútor­nej povahe samej liturgie, alebo sa stali menej vhodnými. Pri tejto obnove treba tak usporiadať texty a obrady, aby jasnejšie vyjadrovali sväté veci, ktoré naznačujú, žeby ich kresťanský ľud podľa možnosti vedel ľahko pochopiť a mať na nich plnú, činnú a vospolnú účasť.“²

Koncil teda povoľuje opätovne sláviť svätú omšu v národných jazykoch.³ Preklad Rímskeho misála a iných liturgických kníh do národných jazykov musí predniesť kompetentná územná cirkevná vrchnosť na schválenie Apoštolskej stolici.⁴ Latinský jazyk sa i naďalej v Cirkvi bude používať a veriaci by sa mali naučiť latinsky recitovať a spievať na jednoduchý nápev tie časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú.⁵

Aktívnejšiu účasť veriacich na bohoslužbe slova Koncil chce prehĺbiť tým, že sa zavedie hojnejšie, rozmanitejšie a vhodnejšie čítanie Svätého Písma.⁶ Pripraviť tento bohatší stôl Božieho slova sa má tým, že sa usporiadajú texty a počet omšových čítaní tak, aby sa za stanovený počet rokov prečítali najdôležitejšie časti Svätého Písma.⁷

Veriaci laici na základe kráľovského (všeobecného) kňazstva pri bohoslužbe slova môžu poslúžiť ako riadne ustanovení alebo mimoriadni lektori. Liturgickú službu konajú aj žalmisti, speváci, organisti a sakristián (kostolník), ktorý starostlivo pripravuje všetko potrebné ku sláveniu svätej omše. K ďalším službám patrí komentátor, ktorý podľa vhodnosti krátko vysvetľuje obrady a dáva pokyny, aby veriaci uvedomelejšie prežívali bohoslužbu. Zberatelia vykonávajú v kostole zbierky na cirkevné ciele. Liturgickou službou sú poverení aj tí, ktorí vítajú veriacich pri vchode do kostola, uvádzajú ich na príslušné miesta a starajú sa o poriadok pri liturgických sprievodoch.⁸

Laik, ktorý je povolaný na službu, aby pomáhal pri liturgických sláveniach, má byť primerane poučený a vyznačovať sa kresťanským životom. Patrí sa, aby nadobudol liturgické vedomosti podľa svojho veku, postavenia a životného stavu.⁹ Nemal by byť vybratý taký (najmä pre rozdávanie svätého prijímania), ktorý by mohol vzbudiť pohoršenie u prítomných veriacich.¹⁰ Pri svätej omši by mal každý, či je to laik alebo klerik, robiť to a len to, čo mu prináleží podľa povahy veci a liturgických pravidiel.¹¹

Na podporu aktívnej účasti, veriaci a aj kňazi, majú venovať pozornosť aklamáciám, odpovediam, spevu žalmov, antifón, ako aj gestám a úkonom, ktoré sprevádzajú liturgické slávenie. Veľká pozornosť sa má venovať aj zachovávaniu posvätného ticha.¹²

Úvodné obrady

Úkony pred samotnou liturgiou slova Všeobecné smernice rímskeho misála (VSRM) nazývajú Úvodné obrady a tvoria ich úvodný spev, pozdrav, úkon kajúcnosti, vzývanie Pána (Kyrie), oslavná pieseň (Glória) a modlitba dňa. Ich úlohou je utvoriť spoločenstvo zo zhromaždených veriacich a správne ich pripraviť na počúvanie Božieho slova a na dôstojné slávenie Eucharistie.¹³

Úvodný spev otvára slávenie bohoslužby. Spievať ho má sám Boží ľud, ľud striedavo so scholou, ľud s kantorom alebo sama schola. Ak sa nespieva, recituje sa antifóna uvedená v misáli.¹⁴

Po pozdrave kňaza a krátkom spytovaní svedomia celé spoločenstvo veriacich koná všeobecné vyznanie hriechov, ktoré kňaz zakončí rozhrešením. Ono však nemá účinok sviatostného rozhrešenia zo sviatosti pokánia.¹⁵

Kyrie eleison je spev, ktorým zhromaždení prosia Boha o milosrdenstvo, preto ho majú spievať všetci, a nielen schola.¹⁶ Glóriu, ak má byť, tiež majú spievať veriaci. Preto ak je prítomná schola, má ju spievať striedavo s ľudom.¹⁷

Kňaz zakončí úvodné obrady modlitbou dňa – kolektou. Veriaci zvolaním „Amen“ ju prijímajú za svoju.¹⁸

K aktívnejšiemu zapojeniu veriacich do liturgie Koncil umožnil kňazovi alebo kompetentnému posluhujúcemu povedať stručné pokyny – tzv. monitiones, predpísanými alebo vlastnými slovami, ale iba vo vhodnej chvíli.¹⁹ Na druhej strane Cirkev chráni posvätnosť liturgických textov tým, že nedovoľuje svojvoľné doplňovanie, vynechávanie alebo nahradzovanie liturgických textov. VSRM majú konkretizovať, kto môže a kde je vhodné povedať monitiones.²⁰

VSRM hovoria o tom, že kňaz má povedať a prípadne pozmeniť monitiones všade tam, kde to rubriky prikazujú a dovoľujú. V bohoslužbe slova ich môže vložiť po úvodnom pozdrave, pred úkonom kajúcnosti a pred čítaniami.²¹ To, čo povie, by malo byť krátke, priamo k veci a včas.²²

Po pozdravení ľudu na začiatku slávenia svätej omše okrem kňaza môže diakon alebo prisluhujúci laik krátko uviesť veriacich do omšovej liturgie.²³ Nejaké iné inštrukcie, ktoré môžu byť potrebné a sprevádzajú celú liturgickú slávnosť, by mali byť úlohou nie predsedajúceho kňaza, ale „moderátora zhromaždenia“ – komentátora.²⁴

Obsahom úvodného povzbudenia by malo byť ohlásenie tajomstvo liturgického dňa, upozornenie na prítomnosť Ježiša Krista uprostred spoločenstva zhromaždených veriacich a výzva, aby sa všetci prítomní spojili s Ježišom i medzi sebou navzájom. Povzbudenie pred čítaniami má obsahovať hlavnú myšlienku čítaní. V nedele treba tiež poukazovať na kontinuitu čítaní. Netreba už vopred prezradiť obsah čítaní.²⁵

Liturgia slova

Centrum bohoslužby slova tvoria čítania zo Svätého Písma s medzispevmi. Homília, vyznanie viery a spoločná modlitba veriacich ju rozvíjajú a zakončujú. ThDr. PaedDr. Martin Štrbák, PhD., vysvetľuje účasť veriacich na liturgii slova ako dialóg medzi Bohom a človekom, kde Boh najprv osloví človeka, ktorý sa mu hneď snaží odpovedať. Ide o tzv. anabaticko (vystupovať) – katabatický (zostupovať) princíp (pozri tab. č. 1).²⁶

Tab. č. 1

1. čítanie Boh oslovuje človeka	medzispev Človek odpovedá	2. čítanie Boh oslovuje človeka	Alelujový verš Človek odpovedá	evanjelium	homília	Krédo	Prosby
				Boh oslovuje človeka		Človek odpovedá

Z dôvodu dialógu, ktorým Boh hovorí k veriacim, Sväté Písmo vlastní nadradenosť jedinečnej dôstojnosti pred inými textami. Preto schválené liturgické texty zo Svätého Písma, ktoré sa čítajú pri liturgii slova, sa v žiadnom prípade nesmú nahradiť inými textami od svätých alebo profánnych autorov zo staroveku alebo súčasnosti, aj keby obsahovali veľké náboženské a morálne hodnoty.²⁷ „Takéto texty sa môžu s veľkým úžitkom používať v homíliách.“²⁸

Čítania a evanjelium majú byť recitované alebo spievané tvárou k ľudu.²⁹ Čítania prednáša lektor. Ak nie je na čítania ustanovený lektor, kňaz má určiť iného laika, aby ich čítal. Lektor môže predniesť aj žalm, ak niet žalmistu, a predniesť úmysly spoločných modlitieb veriacich, ak niet diakona.³⁰ V úvodnom sprievode k oltáru, ak nie je prítomný diakon, lektor môže niesť evanjeliár.³¹

Responzóriový žalm napomáha rozjímaniu o Božom slove. Žalmista spieva žalm medzi jednotlivými čítaniami. Vonkajšia účasť Božieho ľudu spočíva v opakovaní príslušnej odpovede – responzória.³²

Po čítaní, ktoré predchádza evanjeliu, sa spieva Aleluja alebo iný spev predpísaný smernicami príslušného liturgického obdobia. Týmto zvolaním zhromaždení veriaci vítajú Pána Ježiša Krista, ktorý bude k nim hovoriť v evanjeliu. Aklamáciu spievajú všetci postojačky, začína ju schola alebo kantor.³³

Veriaci sa majú tiež spevom zapojiť do sekvencie, ktorá je povinná iba v deň Zmŕtvychvstania Pána Ježiša a na Zoslanie Ducha Svätého.³⁴

Koncil a podobne aj Kódex kánonického práva (porov. kán. 767 § 2) zaväzujú kňaza, aby homíliou vysvetľoval tajomstvá viery a zásady kresťanského života. Preto v nedeľu a prikázaný sviatok sa homília nemá vynechať bez vážneho dôvodu.³⁵ Homília počas svätej omše nemá byť nikdy zverená laikom.³⁶ Tí môžu kázať, po odobrení príslušnej autority, v kostole alebo na oratóriu, ak to vyžaduje užitočnosť a nutnosť; nie však počas svätej omše.³⁷ Vo svätej omši je im výnimočne dovolený krátky úvod, ktorý by napomohol uvedomelejšiemu sláveniu liturgie, alebo podelenie sa so životným svedectvom. Toto vysvetlenie a svedectvo si nemá nikto zmýliť s homíliou v pravom zmysle slova.³⁸ Inštrukcia Redemptionis Sacramentum konkretizuje a určuje, že poučenie alebo svedectvo o živote má laik predniesť po modlitbe po prijímaní.³⁹

Vyznanie viery – Krédo spieva alebo recituje Boží ľud spolu s kňazom. Jeho cieľom je, aby všetci zhromaždení dali odpoveď na počuté Božie slovo a homíliu a aby si zároveň pripomenuli náuku viery, prv ako ju začnú sláviť v eucharistickej obete.⁴⁰

Druhý vatikánsky koncil opätovne zaviedol spoločné modlitby veriacich.⁴¹ Vedie ich kňaz, ale jednotlivé úmysly prednáša diakon, kantor, lektor alebo iný laik. Prednášané úmysly majú byť triezve, vytvorené s rozumovou slobodou a primerane dlhé, aby vyjadrili prosby celého zhromaždenia. Ľud pri nich stojí a svoju účasť vyjadruje spoločným zvolaním po prednesení jednotlivého úmyslu alebo tichou modlitbou.⁴²

1 Porov.: SSC 14.

2 SSC 21.

3 Porov.: SSC 54.

4 Porov.: SSC 36 § 3.

5 Porov.: SSC 54 a tiež SACRA CONGREGATIO PRO SACRAMENTIS ET CULTU DIVINO: Inter oecumenici. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1964. Slovenský preklad: Konferencia biskupov Slovenska: Inter oecumenici : inštrukcia ako správne používať konštitúciu o Posvätnej liturgii z 26.9. 1964. Trnava : SSV, 2001, čl. 59. Ďalej budem používať označenie: Inter oecumenici.

6 Porov.: SSC 35, b. 1.

7 Porov.: SSC 51.

8 Porov.: SSC 29 a tiež SACRA CONGREGATIO DE CULTU DIVINO ET DISCIPLINA SACRAMENTORUM: Institutio generalis Missalis Romanis. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 2000. Český preklad: Česká biskupská konferencia: Všeobecné pokyny k římskému misálu. In: http://tisk.cirkev.cz/res/data/004/000508.pdf (17. marca 2007), čl. 95 – 107. Ďalej budem používať označenie: VSRM.

9 Porov.: SSC 29.

10 Porov.: SACRA CONGREGATIO PRO SACRAMENTIS ET CULTU DIVINO: Immensae caritatis. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1973. Anglický preklad: In: http://www.ewtn.com/library/CURIA/CDWIMCAR.HTM (20. marca 2007), čl.1.

11 Porov.: SSC 28.

12 Porov.: SSC 30.

13 Porov.: VSRM 46.

14 Porov.: VSRM 47 – 48.

15 Porov.: VSRM 51.

16 Porov.: VSRM 52.

17 Porov.: VSRM 53.

18 Porov.: VSRM 54.

19 Porov.: SSC 35, b. 3.

20 Porov.: SACRA CONGREGATIO PRO SACRAMENTIS ET CULTU DIVINO: Liturgicae Instaurationes. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1970. Anglický preklad: In: http://www.adoremus.org/LiturgicaeInstaurationes.html (17. marca 2007), čl. 3. Ďalej budem používať označenie: Liturgicae Instaurationes.

21 Porov.: VSRM 31.

22 Porov.: Liturgicae Instaurationes, čl. 3f.

23 Porov.: VSRM 50.

24 Porov.: Liturgicae Instaurationes, čl. 3f.

25 Porov.: AKIMJAK, A.: Vybrané kapitoly z pastorálno-liturgickej teológie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1997, s. 172 – 174.

26 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 31.

27 Porov.: Liturgicae Instaurationes, čl. 2.

28 JOANNES PAULUS II.: Dominicae cenae. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1980. Slovenský preklad: Konferencia biskupov Slovenska: Dominicae cenae : list o Eucharistickom kulte a tajomstve z 24.2. 1980. In: Konferencia biskupov Slovenska: Liturgia : časopis pre liturgickú obnovu. Trnava : SSV, 1994, roč. 4., č. 14, čl. 10.

29 Porov.: Inter oecumenici, čl. 49.

30 Porov.: VSRM 99 a 101.

31 Porov.: VSRM 194.

32 Porov.: VSRM 61 a 102.

33 Porov.: VSRM 62.

34 Porov.: VSRM 64.

35 Porov.: SSC 52.

36 Porov.: CONGREGATIO PRO CLERICIS ETC.: Instructio de Quibusdam Quaestionibus circa fidelium laicorum cooperationem sacerdotum ministerium spectantem. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 1997. Slovenský preklad: Konferencia biskupov Slovenska: Pokyny na riešenie niektorých otázok spolupráce laických veriacich zameranej na kňazskú službu. Trnava : SSV, 1998, čl. 3 § 1. Ďalej budem používať označenie: Pokyny na riešenie niektorých otázok spolupráce laických veriacich zameranej na kňazskú službu.

37 Porov.: Pokyny na riešenie niektorých otázok spolupráce laických veriacich zameranej na kňazskú službu, čl. 2 § 3 – 4.

38 Porov.: Pokyny na riešenie niektorých otázok spolupráce laických veriacich zameranej na kňazskú službu, čl. 3 § 2.

39 Porov.: SACRA CONGREGATIO DE CULTU DIVINO ET DISCIPLINA SACRAMENTORUM: Redemptionis Sacramentum. Vatican : Liberia editrice Vaticana, 2004. Slovenský preklad: Konferencia biskupov Slovenska: Redemptionis Sacramentum : inštrukcia na čo dbať a čomu sa vyhýbať vo vzťahu k najsvätejšej Eucharistii z 25.3. 2004. Trnava : SSV, 2004, čl. 74.

40 Porov.: VSRM 67.

41 Porov.: SSC 53.

42 Porov.: VSRM 71.

Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe obety po Tridentskom koncile

Po Tridentskom koncile

by Marian Tomasov

Obnovou liturgie sa Tridentský koncil zaoberal až druhotne. V dekréte De observandis et evitandis in celebratione missae sa zaoberal okrajovo účasťou veriacich na bohoslužbe obety. V prvom rade definoval obetný charakter svätej omše a vyriešil otázku reálnej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii, ktorú začal popierať protestantizmus.¹

Konkrétne koncil povzbudil veriacich, aby prijímali Eucharistiu sviatostne a nielen duchovne, a zapájali sa do bohoslužby obety spevom. Texty modlitieb nechal naďalej v latinčine.²

Ďalším významným krokom k prehĺbeniu aktívnej účasti bolo zjednodušenie slávenia Eucharistickej obety, odstránenie mnohých zvykoch a vydanie jedného misála³ platného v celej Cirkvi. ⁴

Všeobecne však účasť ľudu na bohoslužbe obety po Tridentskom koncile ostala v pozeraní a nábožnom počúvaní. Cirkev ich naďalej povzbudzovala k častejšiemu prijímaniu Eucharistie, aby sa takto zjednotili s obetou Kristovou. Tiež vyzývala ľud, aby spevom oslavoval a ďakoval Bohu za všetky dobrodenia. Veriaci však naďalej ostávajú pasívni a obmedzujú sa na vykonávanie súkromných pobožností, prípadné zapájanie sa spevom.⁵

Osvietenstvo chcelo tiež napomôcť aktívnejšej účasti veriacich na bohoslužbe obety. Katolíckych osvietencov môžeme rozdeliť do dvoch prúdov – radikálny a umiernený. Predstaviteľom radikálneho prúdu bol Anton Vitus Winter, ktorý v knihe Erstes deutsches kritisches Messbuch predkladá vzor tzv. „reformovanej svätej omše.“ Svätá omša je slávená v národnom jazyku a oltár je obrátený smerom k ľudu. Veriaci do bohoslužby obety majú byť zapojení tým, že prefácia je spievaná, ďalej kňaz pokračuje voľným rozprávaním udalostí Poslednej večere s premením a pozdvihovaním. Nasleduje voľne utvorená anamnéza, kde je Eucharistia označená ako naša obeť. Počas modlitby Otče náš, je za každou prosbou vysvetľujúca vsuvka. Po speve počas svätého prijímania nasleduje „posledná modlitba“, záverečná pieseň a „posledný príhovor“ bez požehnania. Veriaci sú tu aktívnejšie zapojení, ale sviatostný ráz liturgie ustupuje pred morálnym do úzadia. Umiernené krídlo osvietencov nešlo až tak ďaleko, aby na úkor aktívnejšieho zapojenia veriacich ustúpil sviatostný ráz liturgie do úzadia.⁶ Reformu činnej účasti na bohoslužbe obety videli v jej zjednodušení, odstránení nezrozumiteľných obradov, v odporúčaní neslúžiť viac svätých omší v jednom kostole, v spievaní piesní v národných jazykoch a začatí používania národného jazyka.⁷

V nasledujúcom období na formáciu aktívnejšej účasti veriacich na bohoslužbe obety pozitívne vplývalo vznikajúce liturgické hnutie. Obnova liturgie začína „zdola“ z pastorálnych požiadaviek vo farnostiach a končí sa revíziou liturgických kníh cirkevnou autoritou.⁸

Pius Parch v tzv. „recitovanej svätej omši“ (Chormesse) chcel prispieť k aktívnemu zapojeniu veriacich do bohoslužby obety tým, že opätovne zaviedol obetný sprievod, a to nie len s chlebom a vínom, ale veriaci prinášajú tiež dary pre chudobných a pečivo, ktoré bolo po ukončení svätej omše použité na „agapách“ v sakristii. Pozdrav pokoja prebiehal podaním ruky alebo kolovaním tabuľky medzi veriacimi. Samozrejme svätá omša bola v národnom jazyku a ľud sa do nej zapájal spevom. Neskôr zaviedol „zborovú svätú omšu“ (Betsingmesse), kde sa ľud zapája do bohoslužby obety spevom Ordinária (Sanctus) na jednoduchú vžitú melódiu. Kňaz vyzýval ľud k dialógu. On sa modlil latinsky a veriaci odpovedali v ľudovom jazyku.⁹

V krypte kostola v Maria Laach sa od r. 1921 začala slúžiť svätá omša tvárou k ľudu – svätá omša spoločenstva (Gemeindemesse). Bola sprevádzaná spevom a modlitbami v reči ľudu.¹⁰

Aktívna účasť sa chcela dosiahnuť aj vzdelávaním jednoduchých veriacich, konaním rôznych kongresov alebo prekladaním misálov do národných jazykov. Činné zapojenie veriacich do bohoslužby obety liturgické hnutie videlo v zjednodušení obradov, v zavedení ľudového jazyka, spievaní piesní; aby sa ľud takto zapojený a prítomný na Eucharistii stal navzájom jedným srdcom a zmýšľal rovnako s celebrujúcim kňazom.¹¹

Tieto a podobné prvky na oživenie účasti na bohoslužbe obety sa rozvíjali medzi teológmi, študoval sa ich historický pôvod a postupne sa zavádzali do bohoslužby obety. Pápeži ako Pius X., Pius XI. a Pius XII. si vážili činnosť liturgického hnutia a podobne vyzývali veriacich, aby sa do bohoslužby obety zapájali najmä spevom¹² a častým svätým prijímaním.¹³ Takto potom budú zjednotení s Kristom i navzájom medzi sebou.¹⁴

Pius XII. v encyklike Mediator Dei upozorňuje veriacich pred netrpezlivým a roztržitým prežívaním Eucharistickej obety¹⁵ a vyzýva ich, aby si uvedomili, že eucharistická obeť sa prináša nielen rukami kňaza, ale v určitom zmysle aj nimi samými.¹⁶

Sláviť eucharistickú obetu sa povolilo aj vo večerných hodinách, čo privítali veriaci, ktorí cez deň pracovali.¹⁷ K častejšiemu pristupovaniu k svätému prijímaniu napomohlo aj skrátenie eucharistického pôstu.¹⁸ Konečná obroda aktívnej účasti veriacich na bohoslužbe obety sa uskutočnila počas Druhého vatikánskeho koncilu.¹⁹

1 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 109 – 111.

2 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, s. 7.

3 Misál Pia V., vydaný v r. 1570, sa používal v Cirkvi až po Druhý vatikánsky koncil.

4 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 72.

5 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998, s. 54 – 56.

6 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, s. 8.

7 Porov.: BEITL, J.: Liturgika I. Bratislava : Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta, 1993, s. 46.

8 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998, s. 56.

9 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, s. 19.

10 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 73 – 74.

11 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998, s. 58.

12 Viac pozri v Pius X. Tra le Sollecitudini (20.11. 1903), Pius XI. Divini cultus (20.11. 1928), Pius XII. Musicae sacrae disciplina (23.12. 1955).

13 Viac pozri v Pius X. Quam singulari (8.8. 1910), Pius XII. Mediator Dei (20.11. 1947) a Mystici corporis (29.7. 1943).

14 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 121 – 129. a 183 – 194.

15 Porov.: PIUS XII.: Mediator Dei. Rím : Liberia editrice Vaticana, 1947. Slovenský preklad: STANISLAV, M.: Mediator Dei : encyklika o posvätnej liturgii z 20.11. 1947. Košice : Verbum, 1948, čl. 79.

16 Porov.: PIUS XII.: Mediator Dei. Rím : Liberia editrice Vaticana, 1947. Slovenský preklad: STANISLAV, M.: Mediator Dei : encyklika o posvätnej liturgii z 20.11. 1947. Košice : Verbum, 1948, čl. 91.

17 V Belgicku sa mohla sláviť svätá omša večer už v r. 1947 a v celej Cirkvi to bolo povolené v r. 1953.

18 Eucharistický pôst skrátil Pius XII. konštitúciou Christus Dominus (1953) a následne ešte v motte proprio Sacram communionem (29.3. 1957).

19 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 191 – 194.

Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe obety pred Tridentským koncilom

Pred Tridentským koncilom

by Marian Tomasov

V nasledujúcom období stále viac dochádzalo k rozpadu liturgického zhromaždenia počas svätej omše ako aj počas bohoslužby obety. Slávenie bohoslužby obety sa stávalo vecou kléru a ľud bol na nej iba „nemý pozorovateľ.“¹

Od 8. stor. sa na slávenie Eucharistie na Západe začína používať výlučne nekvasený chlieb. Prevzaté je to z izraelských predpisov na slávenie Paschy.² Nekvasený chlieb v stredoveku piekli výlučne kňazi a diakoni, ktorí boli oblečení do alby a humerálu a počas pečenia spievali žalmy.³ Toto zavedenie nekvasených chlebov bolo pravdepodobne dôvodom, prečo od 11. stor. veriaci neprinášajú obetné dary v sprievode k oltáru.⁴ Obetný sprievod vidieť iba sporadicky na veľké sviatky (Vianoce, Veľká Noc, Turíce). Viac sa začínali zbierať peniaze (ofera) alebo počas sobášnych a pohrebných svätých omší veriaci prichádzali k oltáru v sprievode a do koša vkladali peniaze.⁵

K strate aktívnej účasti na bohoslužbe obety prispelo aj recitovanie kánonu potichu od 8. stor. Tým sa len prehlbovalo rozdelenie laikov a kléru počas bohoslužby obety. Tiché recitovanie kánonu viedlo k zavedeniu tzv. tichých svätých omší (missa privata vellecta) od 9. stor.⁶ Na nich boli veriaci často prítomní v malom počte alebo vôbec neboli prítomní. Účasť na bohoslužbe obety spočívala iba v ich prítomnosti a v tichom modlení sa súkromných modlitieb. Kňaz totiž recitoval kánon potichu, spev počas obetného sprievodu a obetovania darov sa skrátil na krátky verš, ktorý prečítal kňaz sám. Spev počas svätého prijímania sa podobne skrátil na krátky verš.⁷

Slávenie tichých svätých omší ovplyvnilo aj slávenie slávnostnej (pontifikálnej) svätej omše. Počas nej veriaci strácajú aktívne zapojenie, ktoré sa zredukovalo na spev, ktorý neskôr spievala iba schola.⁸

Po reforme Karola Veľkého sa v galských oblastiach do liturgie zaviedol latinský jazyk. Recitovanie modlitieb v latinčine prispievalo k jednote rímskej liturgie, ale na druhej strane začalo vzďaľovať ľud, ktorý jej nerozumel, od uvedomelej účasti na bohoslužbe obety.⁹

K uvedomelejšej účasti na bohoslužbe obety chceli v 9. stor. prispieť aj sv. Cyril a Metod na našom území. Od pápeža Hadriana II. a neskôr Jána VIII. dostali schválenie prekladať liturgické knihy, a tak následne slúžiť bohoslužbu obety v staroslovienskom jazyku. Týmto veriaci mohli živšie prežívať tajomstvo obety svätej omše, a tak sa s ňou aj spájať. Sláviť starosloviensku liturgiu zakázal pápež Gregor VII..¹⁰

Od 11. stor. sa svätá omša slávila chrbtom k ľudu.¹¹ Presbytérium začalo byť oddelené od ľudu ohradou alebo mrežou a používa sa výlučne latinský jazyk. Tým sa viac prehĺbila priepasť medzi celebrantom a Božím ľudom.¹² Napriek týmto skutočnostiam sa v Cirkvi objavuje nárast eucharistického kultu, ktorý však nie je spojený s prijímaním Najsvätejšej Sviatosti, ale jej uctievaním mimo svätej omše.¹³

V bohoslužbe obety sa preto od 13. stor. po konsekrovaní vyzdvihla hostia a kalich, aby ich Boží ľud mohol vidieť a adorovať. Od pohľadu na hostiu si veriaci sľubovali duchovné i materiálne požehnanie. Tiež sa slúžila liturgia obety pod vyloženou Sviatosťou Oltárnou.¹⁴

Veriaci prichádzajú k svätému prijímaniu len sporadicky, lebo sa necítia hodnými prijať Boha,¹⁵ preto koncom 12. stor. a začiatkom 13. stor. sa sväté prijímanie podáva len pod spôsobom chleba.¹⁶

V 11. a 12. stor. pozorovať snahu o navrátenie aktívnejšej a uvedomelejšej účasti veriacich do bohoslužby obety. V Cirkvi sa začína formovať odpor voči tzv. tichým svätým omšiam a tichému recitovaniu kanónu. Medzi významných kritikov patrí Bertold z Konstance,¹⁷ pápež Inocent III.¹⁸ a sv. Tomáš Akvinský.¹⁹

Sv. Tomáš Akvinský v 3. časti Teologickej summy vysvetľuje, že veriaci sa zúčastňujú na Kristovom kňazstve pre ich krstný a birmovný charakter. Tým sú teda uschopnení, poverení a zaviazaní spolupôsobiť na Kristových úkonoch, ktorými sa uctieva Boh v bohoslužbe obety a vo sviatostiach.²⁰

Ďalej sv. Tomáš povzbudzuje veriacich, aby neprestávali prijímať Eucharistiu. Veriaci by sa tak aktívnejšie zapojili do bohoslužby obety. Mali by prijímať nie len duchovne, ale najmä sviatostne. Sväté prijímanie by mali dostávať pod obidvoma spôsobmi, ale schvaľuje zvyk podávať Eucharistiu len pod spôsobom chleba, aby sa predišlo zneucteniu.²¹

Sv. Tomáš Akvinský tiež pobáda kňazov, aby celé proprium a ordinárium (hlavne Sanctus) spieval ľud a schola cantorum iba Graduál. Ona samozrejme spievala aj ostatné časti propria a ordinária, ale často bez spevu ľudu. Súkromnú svätú omšu pripúšťa, keď je v nej ľud zastúpený aspoň miništrantom.²²

Napriek týmto snahám o obnovenie aktívnejšej účasti veriacich na bohoslužbe obety, v stredoveku naďalej sledujeme strnulosť liturgie a klerikalizáciu²³.²⁴ V Cirkvi vzniká nová inštitúcia kňazov - altaristi,²⁵ ktorí sú určení iba na slávenie tichej svätej omše.²⁶

Aktívna účasť veriacich na bohoslužbe obety sa obmedzovala iba na alegorický výklad liturgických úkonov. Tento výklad do určitej miery umožňoval pozornejšie a uvedomelejšie prežívanie bohoslužby obety. V skutočnosti však mal máločo spoločného s liturgickým dianím pri oltári. Neodrazilo sa v ňom ústredné tajomstvo eucharistickej obety, v ktorej sa sprítomňuje Kristovo vykúpenie, do ktorého majú byť veriaci prijatí svojou spoluúčasťou k obetovaniu a prijímaniu Ježišovho tela a krvi. Preto liturgické zhromaždenie nebolo týmto spôsobom dosiahnuté a ľud namiesto toho, aby sa modlil liturgiu, modlí sa pri príležitosti liturgie a jeho zbožnosť je tak na druhej, často subjektívnej koľaji. Takéto často naozaj zbožné rozjímanie bez aktívnej účasti (aspoň prijatia Eucharistie) viedlo k subjektívnym výkladom a konaním si súkromných pobožností počas bohoslužby obety.²⁷

Reformácia, vedená Martinom Lutherom,²⁸ zdôrazňovala zapojenie Božieho ľudu do liturgie obety ich činnou účasťou na nej. Túžili po činnom zapojení veriacich na bohoslužbe obety cez zjednodušené slávenie Eucharistie, jej celebrovanie v národných jazykoch, a opätovné spievanie piesní v národných jazykoch.²⁹

K spoločnému úkonu kňaza a veriacich počas bohoslužby obety vyzývali aj katolícki teológovia ako Johann Leisentritt (1527 – 1586), Michael Helding (1506 – 1561), Georg Witzel (1501 – 1573) a iní. Zdôrazňovali štúdium liturgických prameňov, z ktorých sa dá určiť, ako sa pôvodne slávila svätá omša, a tiež odraziť aj útoky novotárov. Činnú účasť veriacich videli podobne ako protestanti v návrate národných jazykov, v zapojení veriacich cez spev, v častom (dennom) prijímaní Sviatosti Oltárnej. Cirkevná autorita neprijala ich návrhy, napriek všetkým pozitívam, lebo mali veľa spoločného s protestantským zmýšľaním, ktorému práve odolávala.³⁰

1 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. [Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998], s. 6.

2 Dovtedy sa v Cirkvi používal kvasený aj nekvasený chlieb. Východná Cirkev na slávenie Eucharistie používa naopak práve kvasený chlieb.

3 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 209 – 210.

4 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. [Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998], s. 6 – 7.

5 Porov.: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. [Košice : Kňazský seminár sv. Karola Boromejského, 1998], s. 70.

6 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. [Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998], s. 6 – 7.

7 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 157.

8 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. [Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998], s. 63 – 64.

9 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 67 – 68.

10 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 78 – 82.

11 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov : [ ], 1994, s. 44.

12 Porov.: BEITL, J.: Liturgika I. Bratislava : Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta, 1993, s. 40 – 41.

13 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov : [ ], 1994, s. 44.

14 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. [Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998], s. 8 – 9.

15 Porov.: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. [Košice : Kňazský seminár sv. Karola Boromejského, 1998], s. 135 – 136.

16 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 93.

17 Najmä v diele Microlugos.

18 V komentári De sacro altaris myterio libri sex.

19 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. [Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998], s. 65 – 66.

20 Porov.: ST. THOMAE AQUINATIS: Summa theologiae 3. pars. [ ]. Český preklad: SOUKUP, E. A INÍ: Theologická summa 3. časť. Olomouc : Krystal, [1939], otázka 63, čl. 4 – 5.

21 Porov.: ST. THOMAE AQUINATIS: Summa theologiae 3. pars. [ ]. Český preklad: SOUKUP, E. A INÍ: Theologická summa 3. časť. Olomouc : Krystal, [1939], otázka 80, čl. 11 – 12.

22 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. [Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998], s. 66.

23 V stredoveku je veľký prebytok klerikov. Niekde tvoria 20 % z celkového obyvateľstva krajiny.

24 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. [Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998], s. 8.

25 Títo kňazi nevedeli nič z teológie.

26 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 68 – 69.

27 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, s. 5.

28 Pápež Lev X. ho 3. januára 1521 exkomunikoval bulou Decet Romanum Pontificem.

29 Porov.: NIDLOVÁ, T.: Liturgika. In: http://www.etf.cuni.cz/~nidlova/w-Liturgika.html (3.2. 2007), s. 3.

30 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, s. 6.