Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe obety za čias Gregora Veľkého

Za Gregora Veľkého

by Marián Tomašov

Od 4. stor. (Milánsky edikt – r. 313) Bohoslužba obety stráca domáci charakter. Presúva sa do priestranných bazilík. Liturgia si prisvojuje prvky z ceremónii cisárskeho dvora. Objavuje sa tiež „úradné oblečenie“ kňazov – štóla. Omšové texty (prefácie, eucharistické modlitby ...) sa ustaľujú. Synody prikazujú, aby sa používali iba schválené texty, lebo mnohí biskupi používali heretické texty pri Bohoslužbe obety. K pasivite veriacich na svätej omši dochádza z dôvodu stálej zložitosti liturgických úkonoch a úbytku pristupovania k svätému prijímaniu.¹

Pravdepodobne v 5. stor. sa do Bohoslužby obety pridala modlitba Otče náš. Zmieňuje sa o tom sv. Cyril Jeruzalemský a sv. Augustín. Sv. Cyril Jeruzalemský ho umiestňuje do Bohoslužby slova hneď po Spoločných modlitbách pred lámanie chleba. Sv. Augustín modlitbu Otče náš umiestňuje v Bohoslužbe obety po lámaní chleba. Čo je dôležité z hľadiska aktívnej účasti je to, že sa ju spoločne modlili všetci prítomní – celebrant s veriacimi.²

Za čias sv. Augustína (5. stor.) v severnej Afrike sa počas sprievodu s obetnými darmi spieva dlhší spev zložený z antifóny a žalmu – ofertórium. Veľmi rýchlo sa tento spev, ktorý spievali veriacich ujal aj v rímskej liturgii.³

Synoda v Agde v Gálii (r. 506) musí určiť, aby veriaci pristúpili k svätému prijímaniu najmenej tri krát v roku (Vianoce, Veľká Noc, Turíce). Podobne synoda v Cáchach (r. 836) povzbudzovala veriacich pristupovať k svätému prijímaniu aspoň počas pôstnych nedieľ.⁴

Zásluhu na zjednotení liturgických obradov mal pápež Gregor Veľký. Najdôležitejším zdrojom ako vyzerala účasť veriacich na Bohoslužbe obety v tomto období je Ordo Romanus I. Jezuita Jozef Kramp opisuje začiatok Liturgie obety podľa Ordo Romanus I.: „Začína ofertórium. Diakon, ktorý spieval evanjelium, ide k oltáru a prijme od akolytu kalich a korporál. Vtedy to bola ešte veľká šatka, rozprestrená na celom oltárnom stole. Pápež sostúpi1 so svojho trónu so svojím bezprostredným sprievodom do takzv. »senatória«, prednej čiastky lode, kde sedával za starých čias senát, teraz však šľachta Ríma, aby tam prijímal obetné dary veriacich.

Od každého prítomného dostane malú nádobku s vínam a jeden chlieb. Víno padáva archidiakonovi, ktorý ho vylieva do väčšieho kalicha, ktorý drží obvodný subdiakon; za ním zas stojí akolyt so džbánom, do ktorého sa kalich vyprazdňuje. Dary chleba pápež padáva inému obvodnému subdiakonovi, ten ich dáva ďalšiemu a ten ich zas ukladá do šatky, ktorú držia dvaja akolyti. Tak kráčal pápež radmi šľachty, ktorá mala miesta podľa hodností, najprv po boku mužov, potom po boku žien. Len čo sa obrátil na bok žien, niektorý z asistujúcich biskupovi začal sbierať dary obyčajného ľudu na boku mužov a potom i na boku žien. Keď bolo veriacich veľa a sbieranie by sa bolo veľmi pretiahlo, aj kňazi pomáhali.

Keď sa sbieranie dokončilo, vstúpil pápež a jeho sprievod do presbytára a umyl si ruky. Taktiež ostatní, ktorí sbierali dary. Archidiakon vystúpil k oltáru a uložil na oltárny stôl dary pre obetu. Keď to vykonal, prijal ako dar od prisluhujúceho subdiakona dar vína od pápeža a vlial ho do kalicha, tak isto potom dar vína od diakona a (vo sviatky) dar panovníckeho dvora. Prisluhujúci subdiakon odišiel k dirigentovi chóru, ktorý cez celý ten čas spieval s chórom ofertóriový žalm, a prijal od neho nádobku s vodou, ktorú priniesol archidiakonovi, a ten z nej ulial vodu do vína. Teraz sa pápež zdvihol so svojho trónu a išiel k oltáru, vzdal mu úctu a osobne prevzal dar chleba od diakonov, aby ho položil na oltári archidiciakon však prijal od určeného subdiakona dva chleby, darované pápežom, a sám mu ich podal, aby ich priložil k ostatným darom chleba.

Tak obetovali všetci. Každý, od pápeža až po najposlednejšieho muža z veriaceho ľudu priniesol svoj dar, každý prispel svojou čiastkou na obetovanie eucharistickej obety. Ako svorne ležaly všetky tieto dary na oltári, tak shromaždení veriaci všetci spolu tvorili veľkúobetujúcu rodinu pred Pánom neba a zeme.

Ak doteraz nebola reč o ústrednom zadelení prítomných, bude už odteraz; oltár však je stredobod.

Pápež stojí »pred« - dnes by sme povedali »za« oltárom - tvárou obrátený k spevákom a ľudu. Očima dá znamenie dirigentovi chóru a ten skončí ofertóriový spev. V tom čase sa i prítomní biskupi postavia okolo pápeža a diakoni sa pripoja k nim. No subdiakoni sa postavia na opačný bok oltára, aby mohli pápežovi vidieť do tváre a tak odpovedať.

Pápež sa modlí sekréty a zakončí ich hlasným zaspievaním: »Na veky vekov«, na čo subdiakoni odpovedali: "Amen."“⁵

Nasleduje rímsky kánon. Začína známym dialógom: „Pán s vami.“ „I s duchom tvojím.“ „Hore srdcia.“ „Máme ich u Pána.“ „Vzdávajte vďaky Pánovi Bohu nášmu.“ „Je to dôstojné a správne.“⁶ Pápež spieval tento kánon nahlas, obrátený k ľudu. V Ordo Romanus II. nariaďuje, aby pápež ho recitoval potichu. Dôvodom bolo pravdepodobne chrániť tajomstvo pred zneuctením. Pravdivejší dôvod však spočíva, že celebrant nechcel dlho čakať kým skončí dlhotrvajúci spev Sanctus.⁷

Po konsekrácii (rímskom kánone) sa veriaci nahlas modlili modlitbu Pána a nasledoval bozk pokoja, ktorý sa sem presunul z konca Bohoslužbu slova.⁸

Ako vyzeral priebeh účasti na obrade prijímania podľa Ordo Romanus I. opisuje Jozef Kramp: „Pápež však odlomí kúsok z hostie a položí ho na oltár; ostávajúcu časť položí na paténu, ktorú drží diakon; potom. opustí oltár a ide k svojmu trónu.

Teraz archidiakon vezme kalich s oltára a podá ho obvodnému subdiakonovi,. ktorý ho drží v rukách na pravom boku oltára. Pristúpia ostatní subdiakoni so svojimi akolytmi, ktorí nesú malé vrecká, a pridržia ich archidiakonovi, aby do nich vložil z posvätených obetných darov. Potom akolyti idú na. pravý i ľavý bok oltára k biskupom a kňazom, aby títo polámali posvätené chleby na také kúsky, aby boly vhodné na sväté prijímanie. Dvaja subdiakoni obvodu nesú paténu, ktorú bol nechal pápež na oltári, pred trón a tam ju dajú diakonom, čo tiež. čakajú pápežov. pokyn na lámanie. Len čo sa oltár uvoľní od obetných darov (okrem toho kúska, ktorý bol odlomil pápež a nechal na oltári: ostane tam. položený až do konca svätej omše, aby oltár nebol bez obetného daru), pápež dá znak vedúcemu chóru, aby zaintonoval „Agnus Dei“ , ktoré sa má spievať cez lámanie chleba. Vtom biskupi, kňazi a diakoni hneď. začnú. lámanie.

Medzitým sa priblížia správca dvora a notár k pápežovi, aby napísali pozvania na obed, idú potom do kostolnej lode a pozývajú označených hosťov.

Po skončení lámania darov, priblíži sa diakon s paténou k pápežovi, ktorý teraz prvý prijíma; sám si podáva sväté prijímanie a to stojačky, obrátený na východ. Potom ponorí kúsok hostie do kalicha, ktorý k nemu priniesli, a pritom hovorí: Nech nám prospieva toto smiešanie a posvätenie tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista pri požívaní pre život večný. Amen. Potom k archidiakonovi: Pokoj s tebou. – I s tebou. A archidiakon mu podá kalich na prijímanie.

Potom príde pred pápeža podľa poriadku vyšší klérus a prijíma od neho na ruku stojačky prijímanie pod spôsobom chleba: biskupi, kňazi, diakoni. Prvý z biskupov však postaví sa napravo od oltára, vezme do rúk kalich a podáva prijímanie pod spôsobom vína každému, čo prichádza od pápeža. Keď sa skončí prijímanie kléru, sám archidiakon vezme opäť do svojich rúk kalich a prijme od subdiakona rúrku, ktorou chce rozdávať prijímanie veriacim.

Pápež síde so svojho trónu a odíde k „senatóriu“, kde podáva šľachte na ruku tiež po poriadku prijímanie pod spôsobom chleba, tak ako bol prijal od nich na počiatku obetné dary. Len čo pápež začne rozdávať, chór začne spievať pieseň pri svätom prijímaní. Archidiakon hneď za pápežom rozdáva všetkým prijímanie pod spôsobom vína. Po prijímaní šľachty, biskupi rozdajú prijímanie pod spôsobom chleba ostatným veriacim. Diakoni podávajú po nich kalich, pravda, kňazi opäť pomáhajú, podľa počtu prítomných. Pápež sa vráti k svojmu trónu a nakoniec tam podá prijímanie pod spôsobom chleba subdiakonom, akolytom a dvanástim spevákom z chóru; archidiakon im podá kalich. Keď sa končí prijímanie veriacich (aj oni všetci prijímajú telo Pánovo stojačky a na ruku), tu zakľúči chór na znak pápežov žalm záverom Gloria Patri a antifónou.

Potom pápež s archidiakonom vstanú, idú k oltáru, pápež obrátený na východ, povie "Pán s vami", na čo odpovedajú „I s tebou“, a modlí sa záverečnú modlitbu čiže postcommunio. Archidiakon poverí diakona, aby rozpustil shromaždenie. Na pápežovo znamenie zaspieva teda slávnostné „Ite missa est“ (Iďte, ste rozpustení), na čo ľud odpovie „Deo gratias“ (Bohu vďaky).“ ⁹

Aktívna účasť počas Bohoslužby obety klesá. Hlavný dôvodom je skomplikovanie slávenia liturgie – veľký počet prisluhujúcich, ich komplikované úlohy, pocty, ktoré sú napodobeninami cisárskych slávností. Na druhej strane si Bohoslužba obety zachovala hlavné rysy prvokresťanského slávenia Eucharistie. Za čias Gregora Veľkého ešte veriaci prinášajú obetné dary v sprievode. Tiež sa spievajú spev počas procesie. Do Eucharistickej modlitby sú zapojení výzvami pápeža na začiatku a spevom Sanctus na konci kánonu. Väčšina pristupuje k svätému prijímaniu, kedy ešte prijímajú pod obidvoma sviatostnými spôsobmi.¹⁰ Spev na prijímanie spievala schola avšak ľud sa spočiatku doň zapájal opakovaním antifóny.¹¹

1 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 55 – 58.

2 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 168 – 169.

3 Porov.: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. s. 71.

4 Porov.: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. s. 135.

5 KRAMP, J.: Eucharistia. Freiburg : Herder, 1926, s. 25 – 28.

6 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 115 – 122.

7 Porov.: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. s. 87.

8 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 169.

9 KRAMP, J.: Eucharistia. Freiburg : Herder, 1926, s. 29 – 32.

10 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 54 – 56.

11 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 104.

Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe obety v prvokresťanských časoch

V prvokresťanských časoch

by Marián Tomašov

Obradné slávenie hostiny u Židov je podobné so slávením Poslednej večere. Ježiš Kristus však dáva nový zmysel tomuto spoločnému obradnému stolovaniu. On obrátil pohľad učeníkov od veľkonočnej obety baránka na obeť „zajtrajšiu“ (Veľký Piatok), kedy obetuje sám seba za hriechy, aby vykúpil ľudstvo. Túto „zajtrajšiu“ obetu sprítomnil v milostiplnej skutočnosti pri slávení Eucharistie v spoločenstve svojich učeníkov.¹

Apoštoli slávili spočiatku Eucharistiu spolu s hodmi lásky – agapé. Toto slávenie v rámci večere už však nemalo ráz hostiny, ako to bolo u Židov, ale formu spoločenstva. V miestnosti ostal iba jeden stôl okolo ktorého sa zhromaždili veriaci. Predstavený Bohoslužobného zhromaždenia prednášal modlitbu vďakyvzdania nad chlebom a kalichom. Táto modlitby sa neskôr stala vrcholom Bohoslužby obety, ktorej vyvrcholeným bolo premenenie chleba a vína na telo a krv Pána Ježiša Krista.²

Prítomní boli aktívne zapojený do bohoslužobného diania. Výhodou bol domáci charakter slávenia, ktorí všetci vnímali ako jedno spoločenstvo, ktorého centrom bol Kristus. Veriaci sa zapájali do liturgie najmä recitovaním alebo spievaním židovských modlitieb (napr. Svätý, svätý, svätý Pán Boh zástupov, recitovanie žalmov), výzvami ( napr. „Hore srdcia“ „Vzdávajte vďaky“)³ a dialogickou oslavou Boha (napr. „Pán s vami.“ „I s Duchom tvojím.“).⁴

Texty verejných modlitieb používaných pri Bohoslužbe obety boli improvizované. Išlo najmä o oslavnú modlitbu plnú obdivu nad Božími dielami.⁵

O konkrétnej účasti veriacich na Bohoslužbe obety v 2. stor. sa dozvedáme z Apológie od sv. Justína. V 65. kap. sa o účasti veriacich píše: „Potom (po Bohoslužbe slova) prinesú predstavenému bratov chlieb a víno s vodou a miešaným vínom. Ten to vezme (obetné dary) a vysiela Otcovi vesmíru v mene Syna a Ducha Svätého chválu a časť a vzdáva vďaky za to, že sme dostali od neho tieto dary. Keď skončil modlitbu a ďakovanie, všetok prítomný ľud zvolá, prisvedčujúc: Amen. „Amen“ je hebrejské slovo a znamená: nech sa tak stane! Keď predstavený vyslovil ďakovanie a všetok ľud prisvedčil, rozdeľujú diakoni, ako ich my nazývame, každému z prítomných z chleba, nad ktorým boli povedané slová ďakovania (t.j. z premeneného chleba, vlastne z eucharistického chleba), a tiež z vína s vodou na požívanie odnesú z toho neprítomným.“⁶ V 67. kap. sv. Justín pokračuje: „Po zakončení modlitby (modlitba veriacich) prináša sa, ako to už bolo povedané, chlieb a víno s vodou; predstavený vysiela prosebné modlitby podobným spôsobom ako i ďakovanie, dokiaľ je to možné. Ľud prisvedčuje, keď hovorí Amen, potom nasleduje rozdeľovanie toho, nad čím bolo povedané ďakovanie (čo bolo konsekrované alebo premenené na Eucharistiu), všetkým prítomným a neprítomným to potom diakoni odnášajú.

Konečne dávajú obzvlášť bohatí a tí, ktorí chcú, podľa ľubovôle, čo kto chce. Nasbierané složia u predstaveného, ktorý z toho vypomôže sirotám a vdovám a tým, ktorí pre chorobu alebo z inej príčiny to potrebujú, ako ja tým, ktorí zomierajú v žalári, a cudzincom, ktorí sa zdržujú krátky čas; slovom ujíma sa všetkých, ktorí sú v núdzi.“⁷

Z tohto opisu Bohoslužba obety ma tri základné časti: obetný sprievod, eucharistická modlitba s konsekráciou a rozdávanie Eucharistie. Vo všetkých troch častiach sú veriaci činne zapojený do oslavy Boha. V obetnom sprievode prinášajú dary chleba a vína na konsekráciu. Tento obetný sprievod nasleduje hneď po bozku pokoja, aby naznačil Ježišove slová a prinášaní daru pred oltár (porov. Mt 5, 23). Eucharistická modlitba ma črty dialógu (napr. odpoveď „Amen“). Sväté prijímanie rozdávali diakoni prítomným, ktorí v danej dobe ležali pri stoloch.⁸

Sv. Hypolit v diele Apoštolské tradície opisuje vysviacku biskupa spojenú so svätou omšou. Priebeh tejto slávnosti nám ukazuje obraz účasti veriacich na Bohoslužbe obety v 3. stor. „Keď sa stal biskupom, majú mu dať všetci ústami bozk pokoja. Diakon však mu má priniesť obetné dary. A keď on - a tiež aj kňazi - položil ruku na obetné dary, má ďakovať a hovoriť: Pán s vami všetkými! Shromaždený ľud odpovedá: l s duchom tvojím. - A ďalej: Hore srdcia! Ľud hovorí: Pozdvihli sme ich k Pánovi. A opäť: Ďakujme Pánovi! Shromaždenie odpovie: Je to hodné a spravodlivé. Ešte raz nech sa takto modlí a nasledujúce nech tak hovorí, ako sa to používa pri svätej obete. Potom modlia sa eucharistickú modlitbu, takže hovoria za predmodlievajúcim sa biskupom: Ďakujeme ti, Pane, skrze tvojho milého Syna Ježiša Krista, ktorého si nám poslal v posledných dňoch ako Spasiteľa a Vykupiteľa, ako Zvestovateľa svojho rozhodnutia. Je Slovo, ktoré pochádza od teba, skrze ktorého si všetko urobil podľa svojej vôle. Soslal si ho s neba do panenského lona. Stal sa telom a spočíval pod jej srdcom. Ako tvojho Syna zjavil ho Duch svätý, aby splnil tvoju vôľu a získal ti ľud, keď rozopäl svoje ramená (na kríži). Trpel, aby oslobodil trpiacich, ktorí veria v teba. Bol vydaný na umučenie podľa tvojej vôle, aby zničil smrť, zrušil satanské sväzky, vstúpil do predpeklia a vyviedol svätých, splnil prísľuby a otvoril bránu vykúpenia.

On vzal chlieb, ďakoval a hovoril: Vezmite, jedzte, toto je telo moje, ktoré bude zlámané pre vás. - A podobne (vzal) tiež kalich so slovami: Toto je krv moja, ktorá sa vyleje pre vás. Keď toto činíte, čiňte to na moju pamiatku.

V rozpomienke na jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie obetujeme teda tento chlieb a kalich a ďakujeme ti, že si nás urobil hodnými, aby sme stáli pred tebou a vykonávali ti kňazskú úlohu.

Prosíme ťa úpenlive, sošli svojho svätého Ducha na obetné dary tejto Cirkvi a spolu daj ho všetkým, ktorí z nich požívajú, aby im to slúžilo na spásu, aby boli naplnení Duchom ;svätým, pravdou a pevnosťou vo viere, aby ťa zvelebovali a ·chválili v tvojom Synovi Ježišovi Kristovi, v ktorom nech ti je sláva a moc vo svätej Cirkvi teraz i vždy i na veky vekov. Amen.“⁹

Po odpovedi ľudu, biskup požehná olej, syr alebo olivy.¹⁰ Potom nasledujú prípravné modlitby k svätému prijímaniu. „Biskup hovorí: Opäť úpenlivo prosme všemohúceho Boha, Otca nášho a Spasiteľa Ježiša Krista, nech nám ráči odpustiť, aby sme s chválou prijali túto svätú Sviatosť, aby nikoho z nás nenechal vinným, ale učinil hodnými všetkých, čo prijímajú svätú Sviatosť tela a krvi Krista, nášho všemohúceho Pána a Boha. Diakon povie: Modlite sa! Všemohúci Bože, keď prijímame túto svätú Sviatosť, daj, aby nik z nás nebol vinným, ale požehnaj všetkých v Kristovi, v ktorom nech je ti s ním i s Duchom svätým chvála a moc teraz i vždy i naveky vekov. Amen. Diakon hovorí (ďalej): Skloňte svoje hlavy, čo tuná stojíte. Večný Pane, ktorý poznáš, čo je skryté, tvoj ľud sklonil pred tebou svoju hlavu a podrobuje pred tebou tvrdosti srdca i tela. Vzhliadni na nich z príbytku svojho, ktorý si si stvoril, a po­žehnaj ich, mužov i ženy. Nakloň k nim svoje ucho a vypočuj ich prosby. Posilni ich silou ruky svojej a chráň ich od zlej vášne. Chráň ich na tele i na duši. Daj, nech by v nich a tiež v nás rástla viera a bázeň božia, skrze tvojho jediného Syna, v ktorom nech ti je s ním a s Duchom svätým chvála a moc :navždy a na večné veky. Amen.

Diakon hovorí (ďalej): „Pohliadnime“ atď. a biskup: Sväté svätým! Ľud odpovie: Jeden (je) svätý Otec, jeden svätý Syn, jeden Duch svätý. Biskup povie: Pán s vami všetkými. Ľud odpovie: I s duchom tvojím. Potom začnú chválospev a ľud pristúpi, aby prijal spasiteľný prostriedok svojej duše, skrze ktorý odpúšťajú sa hriechy.“¹¹

Po rozdelení svätého prijímania sa biskup modlí modlitbu po prijímaní: „Všemohúci Bože, Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus, ďakujeme ti, že si nám dovolil prijať zo svojho svätého tajomstva. Nepripočítaj nám to za vinu a na zavrhnutie, ale na obnovenie duše, tela a ducha, skrze svojho ho jediného Syna, v ktorom nech ti je s ním i s Duchom svätým.. chvála a moc po všetky veky, tak ako teraz vždy i na večné veky. Amen. Ľud povie: Amen. Kňaz hovorí: Otec s vami. všetkými.“¹²

Na záver slávenia Eucharistie biskup žehná prítomných veriacich vkladaním rúk: „Večný všemohúci Bože, Otec nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, požehnaj svojich služobníkov a služobnice, ochraňuj ich, pomáhaj im a zachráň ich silou svojho anjela. Ochraňuj ich a posilňuj v bázni svojím majestátom; vystroj ich, aby mysleli na to, čo je tvoje, a daj im, aby verili v to, čo je tvoje, a chceli to, čo je· tvoje. Udeľ im milostivo svornosti bez hriechu a hnevu skrze svojho jediného Syna, v ktorom nech ti je s ním i Duchom svätým tak ako teraz atď. Ľud odpovie: Amen. Biskup hovorí: Pán nech je s vami všetkými. Ľud: I s duchom tvojím. Diakon povie: Choďte v pokoji. A tým sa končí eucharistická slávnosť.“¹³

Z týchto opisov vidíme, že priebeh Bohoslužby obety je podobný ako u sv. Justína. Veriaci a celebrant tvoria jedno spoločenstvo. Spoločne sa modlia alebo ľud odpovedá na výzvy biskupa. Eucharistickú modlitbu prednáša spontánne sám biskup, ale v mene spoločenstva prítomných veriacich, ktorí to potvrdzujú záverečným súhlasom „Amen“ (Nech sa tak stane). Jazyk, ktorý sa používa je gréčtina a všetci jej rozumejú. Dalo by sa povedať, že v tomto období skoro nič nebráni uvedomelej účasti veriacich na svätej omši. Takto aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe obety je plná, kde laici počúvajú, modlia sa, dávajú, obetujú a prijímajú.¹⁴

Účasť všetkých kresťanov na Bohoslužbe obety v prvých storočiach bola hierarchicky usporiadaná. Biskup predsedal, diakoni posluhovali a veriaci sa aktívne zúčastňovali na nej.¹⁵

K aktívnej účasti na Bohoslužbe obety parilo aj uvedomelé prijímanie Eucharistie. O tom sa dozvedáme z Apoštolských konštitúcii zo 4. stor. a od sv. Cyrila Jeruzalemského. Apoštolské konštitúcie hovoria o prijímaní Eucharistie: „Keď všetci povedali Amen, diakon nech povie: ,Dávajte pozor!` A biskup nech zvolá k ľudu toto: ,Sväté svätým!` Ľud nech odpovie: ,Ty jediný svätý, jediný Pán, Ježišu Kriste, na slávu Boha Otca buď naveky oslavovaný. Amen. Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Hosanna Synovi Dávidovmu. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Boh, Pán, zjavil sa i nám. Hosanna na výsostiach.` Vtom prijíma biskup, potom kňazi, diakoni, subdiakoni, lektori, speváci a askéti a spomedzi žien diakonky, panny a vdovy, napokon deti a potom rad-radom všetok ľud, úctivo a s bázňou, v úplnej tichosti. A biskup nech podáva obetu so slovami: ,Telo Kristovo.` Prijímajúci nech odpovie: ,Amen.` A diakon nech podá kalich a pri podávaní nech povie: ,Krv Kristova, kalich života.` A ten, čo pije, nech odpovie: ,Amen.` Kým všetci dostanú sväté prijímanie, modlí sa žalm 33.“¹⁶

Sv. Cyril Jeruzalemský obrad svätého prijímania opisuje takto: „Potom kňaz hovorí: ,Sväté svätým!` Sväté je to, čo má pred sebou, keďže na to zostúpil Duch Svätý. Svätí ste aj vy, keďže ste sa stali hodnými Ducha Svätého. Sväté teda patrí svätým. Potom hovoríte: ,Jeden je svätý, jeden Pán, Ježiš Kristus.` Lebo naozaj svätý je len ten, kto je od prirodzenosti svätý. Ale i my sme svätí, hoci nie od prirodzenosti, ale skrze účasť, askézu a modlitbu.

Potom počujete speváka žalmov, ako vás volá božskou melódiou na prijímanie a hovorí: ,Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán!` Nenechajte však o tom posúdiť telesné hrdlo, nie, ale nech vás vedie nepochybná viera. Lebo tí, čo z neho pochutnajú, nie sú pozvaní chutnať chlieb a víno, ale spôsoby Kristovho tela a krvi. Keď teda prichádzaš, nechoď tak, že jednoducho nastavíš dlaň alebo roztiahneš prsty, ale uprav si ľavú ruku na spôsob trónu pre pravú, ako pre takú, ktorá má prijať Kráľa. A potom dlaň trošku skrčením prehĺb, prijmi telo Kristovo a pritom povedz: ,Amen.` Keď si potom opatrne posvätil svoje oči dotykom svätého tela, poži ho; dávaj však pritom pozor, aby sa ti z toho nič nestratilo. Lebo keby si z toho niečo stratil, utrpel by si pre to ujmu aj na svojich vlastných údoch. Lebo povedz mi: keby ti niekto daroval zlaté zrnká, nestrážil by si ich čo najopatrnejšie, nedával by si pozor, aby si ani jedno z nich nestratil a neutrpel tak škodu?! Nemáš teda ešte omnoho starostlivejšie dbať na to, aby si ani omrvinku nestratil z toho, čo je cennejšie ako zlato a drahokamy?

Potom po prijatí Kristovho tela pristúp ku kalichu krvi, nenastrkuj ruky, ale sa skloň a prosebne a úctivo vyslov: ,Amen` a posväť sa i tým, že prijímaš z Kristovej krvi. A kým cítiš ešte vlhkosť na svojich perách, dotkni sa ich rukami a posväť si nimi oči i čelo a ostatné zmysly. Potom čakaj na modlitbu a ďakuj Bohu, ktorý ťa urobil hodným takých veľkých tajomstiev.“¹⁷

V prvých storočiach k svätému prijímaniu pristupovali skoro všetci veriaci. Vylúčení boli iba kajúcnici resp. exkomunikovaní.¹⁸ Sväté prijímanie ako už sa podávalo veriacim do ruky. Tí si preložili obe otvorené ruky do tvaru kríža, kde kňaz do ľavej ruky položil konsekrovaný chlieb a pravou rukou ho veriaci prijali. Mužom sa kládla hostia priamo na ruku, ženám na rozprestretú šatku na ruke. Pred požitím Eucharistie, mali si veriaci potrieť zmysli dotykom eucharistických spôsobov. Podávanie Eucharistie na ruku ostalo až do 9. stor., kedy v r. 878 synoda v Rouen rozhodla, aby laici prijímali sväté prijímanie do úst a nie na ruku. Dôvodom bolo, aby sa predišlo zneužitiu Eucharistie.¹⁹

Zmena liturgickej reči z gréčtiny na latinčinu v 4. stor. neochudobnila aktívnu účasť na Bohoslužbe obety, lebo veriaci naďalej rozumejú používanému jazyku.²⁰

Cirkev v prvokresťanských časoch sa snažila uskutočniť počas slávenia Bohoslužby obety jednotu medzi klérom a laikmi, aby každý mohol čo najuvedomelejšie vnímať to, čo sa odohráva počas nej. Dianie počas liturgie silne ovplyvňuje prítomných, ktorí posilnení počas Eucharistie, idú a svedčia o viere v Ježiša Krista vo svojom okolí. Neboja sa vydať ani svedectvo mučeníctva.²¹

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že liturgické obrady počas Bohoslužby obety v prvokresťanských časoch boli jednoduché a jasné, a tým zrozumiteľné pre veriacich. Liturgia obety tvorila centrum náboženského života kresťanov. Bola školou viery, modlitby a morálky. Účastníci na nej, to sú účastníci na obete a umučení Pána Ježiša. Z prijímania Eucharistie potom získavali pripravenosť a posilu svedčiť o Kristovi v každodennom živote.²²

1 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 147.

2 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 1 – 2.

3 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 147 – 148.

4 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 3.

5 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 54.

6 SV. JUSTÍN: Apológia. kap. 65 In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 21.

7 SV. JUSTÍN: Apológia. kap. 67 In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 22.

8 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 23.

9 SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 24 – 25.

10 Porov.: SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 27.

11 SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 25.

12 SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 25 – 26.

13 SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 26.

14 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 3.

15 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 36 – 37.

16 Apoštolské konštitúcie. 8, 13 In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 183. – upravené podľa Malý s. 134

17 SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ: Mystagogické katechézy. 5. kap. 19 – 22 In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 183 – 184. – upravené podľa Malý s. 134 – 135

18 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 183.

19 Porov.: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. s. 178.

20 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 4.

21 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 4.

22 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 37.

Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe obety

Predobraz zo synagogálnej liturgie

by Marián Tomašov

Účasť veriacich na Bohoslužbe obety môžeme sledovať s vývojom Liturgie obety. Slávenie Eucharistie ako nám ju zanechal Ježiš Kristus je úzko späté so slávením Veľkonočnej večere u Židov (Pascha), ako aj so slávením obradu sobotňajšej večere (Kiddúš).¹

Židovská veľkonočná večera sa konala raz do roka ako pripomienka vyslobodenia z egyptského zajatia. Pred vlastnou hostinou, kde sa jedol veľkonočný baránok, podával sa pokrm z horkých bylín a nekvasený chlieb. To malo pripomínať utrpenie prežívané v Egypte. Pred pokrmom sa naplnil kalich s vínom. Po zjedení predkrmu sa opäť naplnil kalich s vínom. Potom sa najmladší syn alebo hosť sa opýtal, čo znamenajú tieto zvyky. Otec začal rozprávať, za neustálej chvále Bohu, o utrpeniach akým sa dostalo Izraelitom v Egypte a o vyslobodení z otroctva (Haggada). Rozprávanie bolo ukončené prvou časťou Halelu (Ž 112; 113, 1-8). Prítomní odpovedali na každý polverš aklamáciou „Aleluja.“ Potom nasledovala vlastná hostina. Otec zobral nekvasený chlieb, vyslovil nad ním požehnanie, rozlámal ho a podával všetkým. Tento obrad bol znamením spoločenstva a bol pokynom k začatiu hostiny, kde sa jedol baránok. Počas jedenia baránka nebolo jedlo ani pitie rituálne obmedzené. Po jedle otec opäť naplnil spoločný kalich vínom, ktorý stál pred ním, pozdvihol ho a modlil sa ďakovnú modlitbu po jedle. Potom sa z neho napil a dal aj všetkým prítomným. Slávenie večere sa zakončilo druhou časťou Halelu (Ž 113, 9 – 117, 29; 135). Po opätovnom požehnaní sa vypil štvrtýkrát spoločný kalich.²

Židia v piatok večer konali obradne domácu náboženskú hostinu – Kiddúš. Po návrate z večernej bohoslužby v synagóge sa slávili hostina. Predsedá jej otec rodiny. Najprv zobral do rúk kalich s vínom, vzdával Bohu vďaky, a podával ho členom rodiny a ostatným prítomným hosťom. Potom vzal chlieb, modlil sa nad ním, lámal a dával prítomným. Hostina sa ukončila modlitbou vďakyvzdávania (berrikcha), kedy otec rodiny pozdvihol „kalich požehnania“ a predniesol tri modlitby žehnania.³

Tieto obradné slávenia mali vždy svojho predsedajúceho, ktorý ich viedol. Prítomní účastníci boli aktívne do nich zapojení, tým, že sa zapájali do modlitieb. Ich vonkajšia účasť na obradoch spočívala najmä v uchopení kalicha alebo chleba. Hlavným rysoch bolo spoločenstvo, ktoré vzdávalo vďaky Bohu za preukázané dobrodenia. Každý prítomní chcel osobne oslavovať Boha.⁴

1 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 15 – 18.

2 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 18.

3 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 18.

4 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 17 – 20.

Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe slova po Tridentskom koncile

Po Tridentskom koncile

by Marián Tomašov

Tridentsky koncil sa zaoberal liturgiou svätej omše resp. aktívnou účasťou veriacich na nej len druhotne. V prvom rade bol zvolaný, aby dogmaticky definoval katolícke pravdy viery pred rozrastajúcim sa protestantizmom.¹

Zásluha Tridentského koncilu je v tom, že sa zaslúžil o uniformitu rímskej liturgie (misál Pia V.). Snažil sa jej vrátiť formu akú mala starorímska mestská liturgia. Účasť veriacich počas Bohoslužby slova zostala vcelku nezmenená. Naďalej to bola záležitosťou kléru a nie ostatných veriacich na nej prítomných.²

Čo sa týka liturgického jazyka, vo všeobecnosti koncil vychádza z predpokladu, že liturgia nie je viazaná na žiaden jazyk, teda ani na latinský.³ Na druhej strane sa tiež vyjadril, že za daných okolností sa latinský jazyk ako liturgická reč Cirkvi dosiaľ meniť nebude.⁴ Čiže veriaci naďalej nerozumeli reči používanej pri Bohoslužbe slova a svätú omšu prežívali v duchovnom rozjímaní a konaním si súkromných pobožností.⁵

Koncil vyzval kňazov, aby katechetickými kázňami oboznamovali ľud s obsahom a významom svätej omše a liturgie pre život. Odporúčal kázať v nedeľu a prikázané sviatky.⁶ Kázne začínali byť prednášané v národných jazykoch.⁷ Neboli umiestnené v Bohoslužbe slova, ale ostali pred alebo po svätej omši.⁸

Je zaujímavé, že toto striktné rozhodnutie koncilu nezavádzať momentálne ľudový jazyk pri liturgii, nezostalo bez výnimiek. Rímska inkvizícia dala 26.3.1615 dovolenie menom pápeža Pavla V. domorodým kňazom v Číne slúžiť svätú omšu v čínštine. Hlavným dôvodom bolo, že tam neprenikli dosiaľ protestantské myšlienky. Ďalšími dôvodmi bolo, že kňazi mali veľké problémy s latinským vyslovovaním a spievaním západného spevu, ktorý je veľmi odlišný od východného. Podobne Urban VIII. dovolil slúžiť svätú omšu arabsky v Perzii.⁹

Po Tridentskom koncile veriaci chápali liturgiu ako súbor pravidiel a rubrík, ktoré kňaz musí vykonať. Generálne rubriky tridentského misála sa k účasti veriacich na Bohoslužbe slova vôbec nevyjadrujú okrem prípadu, že celebrant zdraví veriacich a oni odpovedajú („Pán s vami.“ „I s duchom tvojím.“) a na záver keď veriacich požehnáva.¹⁰

Na formáciu aktívnej účasti veriacich na Bohoslužbe slova v nasledujúcom období pozitívne vplývalo Liturgické hnutie, ktoré sa v Cirkvi spontánne začalo formovať. Francúzsky episkopát nebol spokojný s Tridentskom reformou aktívnej účasti na liturgii a zdôrazňoval „pôvodné právo“ miestnej cirkvi na vlastnú liturgiu. Väčšina francúzskych diecéz neprijala jednoduchšie rímske knihy, ale podľa nich prepracovala svoje staré liturgické knihy. Biskupi vo svojich diecézach vypracovali svoje „nové misála“.¹¹

Najväčšiu zásluhu na vývoji pozvoľného odborného štúdia aktívnej účasti veriacich na liturgii mal benediktín Jean-Luc d´Archery (1609 – 1685), ktorý vydal mnoho cirkevno-právnych a historických textov zo starých rukopisov. V roku 1754 vydal Matias-Charles Chardon prvé systematické dejiny liturgie pod názvom Histoire des Sacrements, ou de la maniére dont ils ont éte célébré et administré dans l´Eglise, et de lúsage quón a fait depuis le temps des Apôtres jusqu´á présent.¹²

Na druhej strane nechýbali ani takí, ktorí svojvoľne, podľa vlastnej mienky, chceli oživiť spoločnú účasť veriacich. Prosper Guérranger, tzv. zakladateľ Liturgického hnutia, vyčíta takéto počínanie francúzskych kňazov. V Institutiones liturgiqeus opisuje svojvoľné počínanie farára Jubé z Asnieres z dedinky blízko Paríža. Tento farár chcel aktívnejšie zapojiť veriacich tým, že v kostole nechal iba jeden oltár, nazvaný ako „nedeľný oltár“, pretože sa na ňom mala slúžiť svätá omša iba v nedeľu a vo sviatky. Na začiatku Bohoslužby slova sa oltár prikryl plátnom, ale hneď po ukončení svätej omše bol opätovne obnažený (podobne ako dnes na Zelený štvrtok večer). Na ňom neboli žiadne sviece ani kríž. Procesiu k oltáru viedol kríž, ktorý sa položil na oltár. Keď farár prišiel k oltáru, pomodlil sa stupňové modlitby a ľud mu nahlas odpovedal. Potom si sadol na sedadlo na epištolovú stranu. Kyrie, Glóriu a Krédo spieval spolu s ľudom. Čítanie čítal laik.¹³

Pius Parsch zavádzal vo viedenských kostoloch „recitované sväté omše“ (Chormesse). Pri Bohoslužbe slova kňaz používal latinský jazyk. Lektor čítal čítanie a kňazské modlitby v jazyku ľudu. Ľud recitoval premenlivé časti, Glóriu a Krédo tiež v materskom jazyku. Kyrie sa spievalo. Neskôr Pius Parsch zistil, že Chormesse je zložitá pre prostý viedecký ľud, preto zaviedol „zborovú svätú omšu“ (Betsingmesse), kde namiesto propria ľud spieval upravený liturgický text alebo vhodnú slohu kratšej piesne na známu melódiu. Podobne Ordinárium, okrem Kréda, spievali veriaci v jednoduchšej vžitej melódii (napr. Glóriu od Schuberta) na upravený liturgický text. Kňaz vyzýval ľud k dialógu v latinčine. Čítanie sa čítalo lektorom a evanjelium kňazom, oba v ľudovom jazyku. Táto forma prehĺbenia aktívnej účasti na Bohoslužbe slova sa stala veľmi obľúbená u katolíkov. V „ľudovej chorálovej svätej omši“ (Volkschoralamt) sa namiesto latinského chorálu spieval nemecký chorál s gregoriánskymi prvkami na nemecký text. Dr. Parsch vnímal liturgiu nie len ako „opus Dei“, ale aj ako „opus populi“, preto ľud má pri Bohoslužbe slova spolupracovať s kňazom – spolu sa modliť, spievať a počúvať.¹⁴

Prvý popud k obnove aktívnej účasti zo strany cirkevnej hierarchie dal pápež Pius X.. Na začiatku svojho pontifikátu v mottu proprio Tra le Sollecitudini (22.11.1903) si dáva za cieľ obnoviť aktívnu účasť veriacich.¹⁵ „Keďže je naším živým prianím, aby pravý kresťanský duch u všetkých veriacich znovu rozkvitol a bol ponechaný, je predovšetkým nutné starať sa o posvätnosť a dôstojnosť kostolov. Lebo tam sa veriaci zhromažďujú, aby tohto ducha čerpali z jeho prvého a nenahraditeľného prameňa: s aktívnou účasťou na svätých mystériách a na verejnej slávnostnej modlitbe Cirkvi.“¹⁶ Počas Bohoslužbe slova vyzdvihuje hodnotu liturgického spevu píšuc: „Zvlášť starostlivo zavádzaný gregoriánsky spev medzi ľud, aby boli veriaci aktívnejší pri účasti na cirkevných obradoch, ako tomu bolo v dávnejších dobách.“¹⁷

Pius XII. pri obnove liturgie v aktívnej účasti veriacich si uvedomuje, že každá liturgická obnova musí vychádzať zo správneho pochopenie podstaty Cirkvi. Aktívnu účasť počas Bohoslužby slova vidí v používaní Svätého Písma v jazyku ľudu.¹⁸ Vo svojej encyklike Mediator Dei (20.11.1947) schvaľuje požiadavky liturgického hnutia. Potvrdzuje, že liturgia nie je záležitosťou iba kňazskej vrstvy, ale aj veriacich, ktorí ňou dokonale a verejne oslavujú Boha. Preto jej prejavy majú byť spoločné (kňaz a veriaci) na základe všeobecného kňazstva.¹⁹ Veriaci sa majú na Bohoslužbe slova zúčastňovať aktívne. A to nie len trpezlivým a neroztržitým sledovaním Bohoslužby, ale aj jej zúčastnením sa navonok.²⁰

Vďaka historickým štúdiám, ktoré robilo liturgické hnutie, bolo možné poznať podstatu liturgie Bohoslužby slova a účasti veriacich na nej. Preto diela predstaviteľov liturgického hnutia sa stali základom pri neskorších diskusiách o forme budúcej Bohoslužby slova a aktívnejšej účasti veriacich na nej. Konkrétne očakávané výsledky priniesol Druhý vatikánsky koncil zvolaný pápežom Jánom XXIII. v roku 1962.²¹

1 Porov.: NEPŠINSKÝ, V.: Liturgia na Slovensku v období Tridentského koncilu. Badín : Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 1998, s. 63 – 65.

2 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 11.

3 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 113.

4 Porov.: TRIDENTKÝ KONCIL: Doctrine on the sacrifice of the mass (De observandis et evitandis in celebratione missae). XXII. zasadanie, 17. 9. 1562, kap. 9., kan. IX. In.: http://history.hanover.edu/texts/trent/trentall.html (22. február 2007).

5 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 12.

6 Porov.: TRIDENTKÝ KONCIL: Doctrine on the sacrifice of the mass (De observandis et evitandis in celebratione missae). 22. zasadanie, 17. 9. 1562, kap. 8. In.: http://history.hanover.edu/texts/trent/trentall.html (22. február 2007).

7 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 113.

8 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 40 – 41.

9 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 113.

10 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 11.

11 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 7 – 8.

12 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 135 – 136.

13 Porov.: GUÉRANGER, P.: Institutions liturgiques IV., s. 547 – 548. In: POLC, V.: Posvátna liturgie. Rím : SÚSCM, 1981, s. 136 – 137.

14 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 19 – 20.

15 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 57.

16 PIUS X.: Tra le Sollecitudini. In.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 14.

17 PIUS X.: Tra le Sollecitudini. In.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 14.

18 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 185 – 188.

19 Porov.: PIUS XII.: Mediator Dei. čl. 20 – 23. In.: http://www.vatican.va/holy_father/pius_xii/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_20111947_mediator-dei_en.html (23. február 2007).

20 Porov.: PIUS XII.: Mediator Dei. čl. 87. In.: http://www.vatican.va/holy_father/pius_xii/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_20111947_mediator-dei_en.html (23. február 2007).

21 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 48.

Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe slova pred Tridentským koncilom

Pred Tridentským koncilom

by Marián Tomašov

Rímska liturgia Bohoslužby slova od Gregora Veľkého sa ustálila v západnej Cirkvi počas stredoveku. V takejto podobe ostala skoro nezmenená až do Druhého vatikánskeho koncilu. Napomohli tomu sakramentáre, ktoré boli používané pri jej slávení.¹

Galsko-franská reforma napomohla dramatizácii Bohoslužby slova, a tým uvedomelejšej účasti veriacich na nej. Akolyti niesli sviečky slávnostnejšie pri Introitu a Evanjeliu ako to bolo opísané v Ordo Romanus I.. Sprievod k čítaniu evanjelia bol triumfálnejší. Evanjelium sa čítalo z najvyššieho miesta na ambóne. Epištola a Medzispevy sa čítali na stupňoch ambóny. Neskôr boli pridané básnické sekvencie. Na záver evanjelia ľud prvý krát odpovedal: „Gloria tibi Domine“, ako odpoveď na počuté slovo Pánovo.²

Po reforme Karola Veľkého (8. – 9. stor.) sa do Bohoslužby slova v Galských oblastiach zavádzal latinský jazyk. Latinčina bola jazykom vzdelancov a pre obyčajných veriacich bola nezrozumiteľná. Preto viditeľne upadá pozornosť veriacich, ktorí nerozumejú, čo sa číta a modlí.³

Od 9. stor. sa slúžia tzv. tiché sväté omše (missa privata vellecta). Kňaz počas Bohoslužby slova zastupoval scholu (propria), lektora a diakona (čítania). Veriaci na tejto svätej omši väčšinou neboli ani prítomní. Tichá svätá omša sa spočiatku slávila v rehoľných komunitách, ale v 13. stor. sa udomácnila aj vo farnostiach.⁴

Zavedenie tichých svätých omší oslabilo aktívnu účasť veriacich na Bohoslužbe slova. Ambóna, z ktorej predtým lektor čítal lekcie, takto nebola využívaná, lebo kňaz už čítal čítanie tak, že sa presunul z jednej strany oltára k druhému, aby naznačil oddelenie Bohoslužby slova od Bohoslužby obety. V jednom kostole v rovnakom čase sa slúžili viaceré sväté omše. Preto veriaci, ak boli prítomní na Bohoslužbe slova, nezapájali sa do nej, lebo kňazi rozprávali potichu, aby nevyrušoval jeden druhého.⁵

Od 11. stor. sa kňaz pri slávení Bohoslužbe slova chrbtom k veriacim, čím je narušené liturgické spoločenstvo medzi kňazom a veriacimi.⁶

Účasť veriacich na Bohoslužbe slova sa obmedzuje na alegorický výklad zmyslu svätej omše. Alegorický výklad privádzal veriacich k pozornosti založenej na vnútornej zbožnosti s naturalistickými predstavami. Jednotlivé časti Bohoslužby slova mali predstavovať historické podobnosti umučenia Ježiša Krista.⁷ Napr. schola spievajúca introit predstavovala zbor prorok, ktorí ohlasujú príchod Vykupiteľa, Glória znamenala spev anjelov pri Ježišovom narodení, kolekta pripomínala vystúpenie 12-ročného Ježiša v Jeruzalemskom chráme.⁸ Kňaz oblečený v ornáte mal predstavovať Krista v purpurovom plášti, prechádzanie kňaza z epištolovej strany oltára na evanjeliovú predstavovalo vodenie Ježiša od Kajfáša k Herodesovi. Takéto rozjímania mohli byť užitočné pre ľud pre prehĺbeniu jeho aktívnej účasti, ale so skutočným liturgickým dianím mali málo spoločného.⁹

V stredoveku prichádzalo k dramatizácii liturgie, aby veriaci lepšie pochopili liturgiu. Takto do Bohoslužby slova sa dostali Pašie – spievané prerozprávané umučenie Ježiša Krista. Vyvinuli sa z pašiových hier, ktoré sa hrávali mimo svätých omší.¹⁰

Účasť ľudu na Bohoslužbe slova sa počas stredoveku zúžila na počúvanie, pozeranie a odbavovaniu súkromných pobožností počas nej. Kázanie, ak bolo, bolo v ľudovom jazyku, ale uskutočňovalo sa pred alebo po svätej omši. Spev sa zredukoval na spev scholy a klerikov. Spev ľudu sa obmedzil na spev pred alebo po kázni.¹¹

Cirkev si preto uvedomovala požiadavku obnovy aktívnej účasti veriacich. V nemeckých krajinách s vynájdeným kníhtlače, bol vydaný v r. 1488 aj prvý misál pre ľud v nemeckom jazyku. Najprv vyšla len Bohoslužba slova a neskôr kompletný misál v r. 1514 v Basilei. Dekan kolegiálnej kapituly v Budišíne Johann Leisentritt (1527 – 1586) vo svojich spisoch¹² žiadal prehĺbenie aktívnej účasti veriacich na Bohoslužbe slova spevom v ľudovom jazyku. Vydal dvojdielny kanciónal, kde zozbieral staré duchovné piesne a žalmy, aby ich ľud mohol spievať pri Liturgii slova. K ďalším reformátorom liturgie pred Tridentským koncilom patrili Michael Helding (1506 – 1561) a Georg Witzel (1501 – 1573). O obnovu aktívnej účasti sa snažili prostredníctvom štúdia cirkevných Otcov a návratu k prameňom liturgie. Napriek ich snahám tieto pastorálno-liturgické návrhy nedosiahli u cirkevnej autority kladné výsledky. Ich návrhy boli podobné tým, ktoré v tom období predkladal protestantizmus, proti ktorému sa Cirkev bránila, preto cirkevná vrchnosť ich nechcela pripustiť napriek všetkým pozitívam, ktoré mohli priniesť.¹³

1 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 46 – 47.

2 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 59 – 60.

3 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 43.

4 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 157.

5 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 6 – 7.

6 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 44.

7 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 7 – 9.

8 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 5.

9 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 9.

10 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 87 – 91.

11 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 43 – 45.

12 Najmä v pastorálno-liturgickej rozprave Modus missae audiendae.

13 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 6.

Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe slova za Gregora Veľkého

Za Gregora Veľkého

by Marián Tomašov

V nasledujúcich storočiach veľký vplyv na vývoj účasti veriacich na Bohoslužbe slova mal pápež Gregor Veľký (590 – 604). Tento pápež dal sláveniu liturgie pevný a stály charakter. Zaviedol slúženie svätej omše podľa vopred napísaných kníh – sakramentárov. Veľkou zásluhou bolo zavedenie jednohlasného, zborového spevu pri svätej omši – tzv. gregoriánsky spev.¹

Účasť veriacich na Bohoslužbe slova za čias Gregora Veľkého môžeme vidieť z opisu svätej omši v Ordo Romanus I. z 8. stor.²

Jezuita Jozef Kramp opisuje pápežskú veľkonočnú omšu podľa Ordo Romanus I.: „Je Veľkonočná nedeľa a svätá omša sa má slúžiť v kostole S. Maria Maggiore.

Veriaci sa vo veľkom počte shromaždili zo všetkých mestských štvrtí Ríma a z predmestí do rozsiahleho božieho domu, na jednej strane mužovia, na druhej ženy; veľa je aj pocestných a cudzincov, ktorí prišli tiež sem na sviatok a na služby božie. Na kňazskom chóre vyčkávajú okolo trónu (cathedra) pápežovi siedmi biskupi z najbližšieho okolia spolu s ostatnými prítomnými biskupmi, potom 25 farárov Večného mesta. Stoja tak, že papež ad svojho trónu má biskupov po pravej ruke, kňazov zasa po ľavej.

Už od včasného rána sišiel sa sem klérus službu konajúceho mestského okresu pri Lateráne, akolyti, subdiakon; ostatný klérus mimo biskupov a kňazov sa k nim pridružil.

Pápež obkľúčený svojím dvorom a klérom, nastupuje cestu od Lateránu ku kostolu. Vpredu idú akolyti peši a celý rad úradníkov, potom koňmo siedmi okresní diakoni so svojimi okresnými subdiakonmi. Bezprostredne pred pápežom ide peši akolyta so svätou krizmou. Potom ide sám pápež na koni, zprava i zľava má sluhu ako osobnú stráž. Za pápežom nasledujú vysokí hodnostári pápežského dvora, potom celá skupina sluhov so svätými nádobami, náradím, šatstvom atď. z pápežskej pokladnice, ako je ta potrebné práve na ten deň.

Keď prídu ku kostolu, pápež sostúpi s koňa. Prijme ho farár so svojím sprievodom a sprevádza do sekretária (sakristie)³, kde si pápež sadne na stoličku. Tu sa dá slávnostne obliecť do liturgického rúcha, ktoré sa vo všeobecnosti nelíši od dnešného. Medzitým preobliekli sa i diakoni v inej predizbe. Diakon, ktorý má spievať evanjelium, vezme ad akolytu knihu, otvorí ju, vloží do nej znamienka, znova ju zatvorí a odovzdá akolytovi, aby ju zaniesol v sprievode subdiakona do presbytára k oltáru. Všetko je už teraz pripravené na bohoslužby. Službu konajúci okresný subdiakon ide k dverám sakristie, ktoré vedú do kostola, a zvolá: "Chór!" tento odpovedá: "Tu som." On zas: "Kto bude spievať?" Dirigent odpovedá: "Ten a ten." Subdiakon ide k pápežovi a hlási pred ním, kľačiac na kolenách: "Sluhovia môjho pána, okresný subdiakon N. bude čítať lekciu (epištolu) a spevák N. bude spievat" Potom vstane a čaká na znamenie pápeža; keď ho dostal, obráti sa znova k dverám a zvolá: "Zapaľujte!" To platí pre siedmich sviečkárov; sám však vkladá oheň do kadidelnice, ktorú majú niesť pred pápežom.

Na to slovo usporiada sa chór spevákov pred oltárom a predspevovač začne spievať antifónu introitu čiže vstupného spevu. Keď diakoni počujú spev, odoberú sa do sakristie k pápežovi. Ten vstane zo svojho kresla, padá pravú ruku archidiakonovi a ľavú najbližšiemu posluhujúcemu diakonovi a v ich strede ide k dverám. Celý sprievod sa pohne, kráča loďou kostola a obráti sa k oltáru.

Keď príde k oltáru, diakoni odložia svoje planéty (dnešné kazule) a odovzdajú ich okresnému subdiakonovi, ktorý ich opäť odovzdá akolytom. Medzitým prichádzajú k pápežovi dvaja akolyti s nádobou "Sancta", s kúskom to chleba, premeneného pri predchádzajúcej omši; posluhujúci subdiakon predloží nádobu pápežovi; ten uctí si najsvätejšiu Sviatosť úklonom hlavy, pozrie sa, či stačí na smiešanie pri svätej omši alebo či je ho viac, a dá zodpovedný pokyn.

Potom siedmi sviečkári rozdelia sa pred ním do dvoch radov a pápež prejde pomedzi nich. Prechádza aj chórom spevákov, ktorí tu pred oltárom v malej vzdialenosti zaujali svoje miesto, uctí si oltár úklonom hlavy, modlí sa kratuško pre seba, urobí krížik na čele, dá jednému z prítomných biskupov, arcikňazovi a všetkým diakonom bozk pokoja, aby potom dal znak dirigentovi chóru, žeby zakončil žalm introitu spevom Gloria Patri.

Pri slovách "sicut erat ... " diakoni idú, dvaja a dvaja, k oltáru, uctia si ho so strany a potom sa vrátia k pápežovi, ktorý sa medzitým modlil na kľačadle pred oltárom; pri antifóne po introite vstane, pobozká evanjeliovú knihu a oltár, ide k svojmu trónu, ktorý je v strede apsidy za oltárom, a stojí pred ním obratený k východu.

Chór započal Kyrie eleison, ktoré sa spieva dotiaľ, kým pápež nedá znamenie dirigentovi. Teraz sa pápež obráti k ľudu a zaspieva Glória in excelsis Deo, obráti sa znovu k východu a zotrvá tam, kým chór nedokončí spev. Potom sa znovu obráti k ľudu a povie Pax vobis (pokoj s vami), otočí sa k východu a slovom Oremus začne dennú modlitbu. Nato si sadne a vyzve aj biskupov a kňazov, aby si sadli.

Teraz subdiakon, ktorý má čítať epištolu, kráča hore k ambónu (je to pult na čítanie, pri zábradlí chórovom) a ujíma sa svojej funkcie. Keď príde znova dolu, vychádza hore určený spevák a spieva z knihy, pomenovanej Cantatorium (dnes Graduál), príslušné verše ako druh odpovede na epištolu.

Keď znova sostúpi dolu, diakon, ktorý má ohlášať evanjelium, obráti sa k pápežovi a mlčky mu bozká nohu; pápež mu však hovorí: "Pán nech je v tvojom srdci a na tvojich perách." Diakon vstane, ide k oltáru, pobozká evanjeliovú knihu a vezme ju do ruky. Pred ním idú dvaja okresní subdiakoni s kadidelnicou a dvaja akolyti so sviečkami. Keď prišli pred ambón, nechajú prejsť medzi sebou diakona, ktorý položí knihu na chvíľu na ľavé rameno subdiakona, čo nenesie kadidelnicu, dá si od neho ukázať miesto, kde bude spievať, a potom stúpa hore. Bez ďalšieho úvodu zaspieva sa evanjelium toho dňa, na konci povie pápež diakonovi: Pokoj s tebou! Diakon sostúpi dolu, podá knihu subdiakonovi, ktorý mu ju predtým bol otvoril, a ten zas nesie ju posluhujúcemu okresnému subdiakonovi. Ten však ju dá pobozkať všetkým, čo stoja okolo pápeža, a odovzdá ju akolytovi, ktorý má poverenie vložiť ju do schránky, zapečatiť a po omši znova odniesť do Lateránu.

Medzitým pápež povie: Dominus vobiscum, načo odvetia: Et cum spiritu tuo. Pápež hovorí potom Oremus.“⁴

Aktívna účasť veriacich ustupuje. Vonkajšie úlohy pri Bohoslužbe slova sú rozdelené do viacerých služieb. Predsedajúci je biskup. Čítania sú prednášané sudiakonmi (niekedy aj diakonmi). Evanjelium číta diakon. Schola cantorum spieva ordinárium a proprium (Introit, Kyrie, Gloria ...), kantor responzóriovy žalm. Veriaci ľud sa zapája do svätej omši najmä odpoveďami ako „Amen“ a „Et cum Spiritu tuo.“⁵

Latinskému jazyku, ktorý sa používal v dobe Gregora Veľkého Boží ľud stále rozumel. Ich aktívna účasť však klesá z dôvodu zložitosti slávenia svätej omši a paradoxne s rozvojom liturgického spevu. Spev dosahoval stále väčšiu umeleckú úroveň, najmä pri pápežskej svätej omši, a preto bol viac vyhradený plateným spevákom v schole cantorum.⁶

Takto vyzerala však len Bohoslužba slova pri pontifikálnej svätej omši, kde bolo dostatok posluhujúcich. V obyčajných farnostiach, kde kňaz slúžil svätú omšu najviac s akolytom alebo diakonom, nemohla byť liturgia tak komplikovaná. Tu sa ľud viac zapájal do jej slávenia.⁷

1 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 44.

2 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 38.

3 Bola to miestnosť v predsieni pred vlastným vchodom do baziliky.

4 KRAMP, J.: Eucharistia. Freiburg : Herder, 1926, s. 19 – 21.

5 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 53 – 54.

6 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 41.

7 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 54 – 55.

Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe slova v prvokresťanských časoch

V prvokresťanských časoch

by Marián Tomašov

Neskôr kresťania opúšťajú synagógy resp. kresťania z pohanstva nenavštevujú synagógy. Bohoslužba slova sa začína sláviť v rodinných domoch ako jeden celok s Eucharistickým slávením alebo Bohoslužbu slova je nahradená predchádzajúcim vysluhovaním sviatostí (napr. krstu).¹

Archeologický nález v Dura Europos v Sýrii nám pomáha dokresliť si obraz Bohoslužby slova v prvých storočiach. Jeho dve izby na prízemí boli prispôsobené na liturgické slávenia.² Tento nález len potvrdzuje, že Bohoslužba slova sa slávila v rodinných domoch. Laici – muži aj ženy vchádzali osobitným vchodom. V strede miestnosti bol jeden oltár, vpredu miesto pre predsedajúceho liturgie, okolo neho boli miesta pre veriacich.³

Sv. apoštol Pavol povzbudzuje veriacich z Korintu ku aktívnejšej účasti na Bohoslužbe slova: „Keď sa teda zídete, každý niečo má: dar chválospevu, náuky, zjavenia, jazykov, vysvetľovania; všetko nech je na budovanie ... nech sa všetko deje slušne a po poriadku.“ (1 Kor 14, 26.40).

V liste svätého Klementa Rímskeho Korinťanom (okolo r. 96) sa tiež dozvedáme, že každý veriaci na Eucharistickom zhromaždení má svoju úlohu. Takto všetci veriaci prítomní na liturgii majú účasť na všeobecnom Kristovom kňazstve, z ktorého sa vyvodzujú úlohy aj pre laikov.⁴

Počas Bohoslužby slova v prvokresťanských časoch mal laik najmä službu lektora. Už v 2. stor. bola táto služba v Cirkvi viditeľne sformovaná ako osobitný stav. Lektor musel mať určité cirkevné vzdelanie. V Ríme žili spoločne v komunitách pod cirkevným vedením. Detskú nevinnosť pokladali prví kresťania za najvhodnejšiu kvalitu pri čítaní Svätého Písma. Lektori čítali pri svätej omši texty zo Starého zákona a listov apoštolov, niekedy aj evanjelium. Pre čítaní evanjelia bolo však vždy úsilie vybrať nositeľa vyššieho svätenia.⁵

Ako konkrétne vyzeral účasť veriacich na takejto Bohoslužbe začiatkom 2. stor. sa dozvedáme zo spisov od laika sv. Justína v diele Apológia a od sv. Hypolita Rímskeho v diele Apoštolské tradície (Apoštolské podanie). Prvé dielo je určené pre pohanov, kde sa obraňuje kresťanská viera a vysvetľujú kresťanské zvyklosti. Druhý spis je adresovaný kresťanom predovšetkým biskupom, aby vedeli ako sláviť Eucharistiu.⁶

Sv. Justín v Apológii v 65. kapitole píše o účasti veriacich na svätej omši: „Keď sme pokrstili toho, ktorý súhlasil s našou vierou z presvedčenia, vedieme ho do zhromaždenia tých, ktorí sa nazývajú bratmi, a odbavujeme tam spoločné modlitby sami za seba, za novopokrsteného a za všetkých ostatných, ktorí sa všade nachádzajú, s tým výslovným cieľom, aby sa stali hodnými poznať pravdu, aby sme sa osvedčili ako takí, ktorí nábožne žijú činný život, zachovávajú príkazy, za čo dosiahnu večnú spásu. Keď skončíme modlitby, navzájom sa pozdravujeme bozkom (pokoja).“⁷ V 67. kapitole sa píše: „V dňoch, nazvaných podľa slnka, zhromažďujú sa všetci, ktorí sú v mestách alebo na vidieku, na spoločnú slávnosť, a vtedy sa čítajú pamätihodnosti (t.j. evanjeliá) apoštolov alebo spisy prorokov, nakoľko to čas dovolí. Keď predčitateľ skončil svoju funkciu, predstavený povie kázeň, v ktorej naliehavo napomína, aby životom uskutočňovali toto pekné (práve počuté) učenie. Potom všetci spolu vstaneme a modlíme sa. Ale po zakončení modlitby prináša sa, ako to už bolo povedané, chlieb a víno ... .“⁸

Z tohto opisu Bohoslužba slova tvorí čítanie zo Starého zákona a nového zákona. Tieto čítania číta laik – lektor. Ostatní veriaci počúvajú, čo Boh hovorí prostredníctvom textov. Nasleduje kázeň, ktorá je vlastne vysvetlením čítaní. Prednáša ju predstavený, čiže biskup. Po nej nasledujú spoločné modlitby. Celá Bohoslužba slova sa zakončí bozkom pokoja. Takto Bohoslužba slova tvorí úvod k sláveniu Eucharistie.⁹ Veriaci sú do nej aktívne zapojení, tak že dokážu uvedomelejšie prežívať tajomstvo života, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Oni nie sú len nemí pozorovatelia, ale prostredníctvom nich (laik – lektor) k nim (laik – veriaci) hovorí Boh.¹⁰

Ďalším dielom, ktoré nám pomôže urobiť si obraz o účasti veriacich na svätej omši v 3. a 4. stor. sú Apoštolské konštitúcie. Zbierka bola napísaná okolo r. 400 pravdepodobne v Sýrii. Slávenie Bohoslužby slova opísanej v tejto zbierke sa mylne pokladá za slávenie pochádzajúce od sv. Klementa Rímskeho. Preto niektorí túto liturgiu nazývajú liturgia Clementina. Autorom spisu je pravdepodobne kresťan ovplyvnený semipeligianizmom.¹¹

V 2. knihe 57. kap. sa nachádza podrobný opis Bohoslužby slova: „Teraz nech číta lektor z vyvýšeného miesta v strede chrámu Knihy Mojžišove a Knihu Josue, Knihy sudcov Knihy kráľovské, k tomu Knihu Jób a Knihu Šalamúnovu, Knihy Paralipamenom a všetko, čo je v Písme o návrate národa, a aj šestnástich prorokov. Potom nech nasleduje žalmový spev. A teraz nech sa čítajú Skutky apoštolské a Listy nášho spolupracovníka Pavla, ktoré z vnuknutia Ducha svätého napísal Cirkvi. Diakon alebo kňaz nech číta nato Evanjeliá, ktoré som vám nechal ja Matúš a Ján a ktoré vám zanechali pomocníci Pavlovi Marek a Lukáš. Pri čítaní Evanjelia majú kňazi a diakoni i všetok ľud stáť v hlbokej tichosti a načúvať. Potom nech sa obráti kňaz osobitne s napomenutím k ľudu. A konečne nech nasleduje reč biskupa, ktorý je kapitánom lode. Ostiári nech stoja pri vchode mužov a nech ich upozorňujú, diakonisky nech sú zase pri ženách. Ak pristihnú dakoho, že nesedí na svojom mieste, takého nech diakon, ktorý vykonáva službu podkormidelníka, napomenie a pošle ho na jemu určené miesta, lebo chrám má sa podobať nielen lodi, ale i košiaru. Lebo ako pastieri triedia zvieratá, mienim tým kozy a ovce, podľa po­hlavia a veku a ako každé z nich uteká k seberovnému, tak aj v kostole má byť. Mladší majú sedieť osve, ak je pre nich miesto; ak však nie je, tak nech stoja vzpriamení; starší však majú sedieť podľa poriadku; otcovia a matky majú vziať k sebe dietky, ktoré stoja. Mladšie ženy majú tiež oddelene sedieť, ak je miesta, ale ak nie je, tak majú stáť za ženami; vydatým ženám, ktoré už majú dietky, treba ustáliť tiež zvláštne miesta; panny, vdovy a matróny majú sedieť alebo stáť celkom vpredu. Diakon sa má postarať a ta, aby každá osoba hneď po príchode zaujala svoje miesta a aby si nesadla pri vchode. Preto diakon má dozerať na ľud, aby nikto nešepotal, nespal alebo' sa ne­smial, ani sa nehniezdil. Lebo v kostole treba sa spravovať slušne, trpezlivo a pozorne a počúvať len slovo božie. Preto majú si všetci vstať a pozerať smerom k východu slnka a keď katechumeni a kajúcnici opustili shromaždenie, majú vysielať svoje modlitby k Bohu, ktorý tu vládne nad nebesami nebies, k východu, a tam sa rozpomenúť na počiatočnú blaženosť (pastvu) v raji, položenom oproti východu, z ktorého človek bol vyhnaný, lebo nedbal na príkaz boží a uveril zlej rade hadovej.“¹²

Účasť veriacich počas Bohoslužby slova v svätej omši spojenej s vysviackou opisujú Apoštolské tradície takto: „A po prečítaní zákona, prorokov, našich Listov a Skutkov a Evanjelia pozdraví ordinovaný shromaždenie a hovorí: Milosť Pána nášho Ježiša Krista a láska Boha Otca a spoločenstvo Ducha svätého nech ostáva s vami všetkými. A všetci odpovedajú: I s duchom tvojím! A po tomto pozdravení má prehovoriť k ľudu poučné slová. Po skončení poučnej prednášky hovorím ja Andrej, brat Petra, aby diakon, keď už všetci vstali, vystúpil na vyvýšené miesta (ambo) a zavolal: Aby nikto z načúvajúcich (nebol viac tuná) ani nikto z neveriacich! Keď všetko stíchne, nech hovorí ... .“¹³ Potom nasleduje dlhá modlitba.

Veriaci sú činne zapojený do liturgie. Lektor čítal čítania zo Starého a Nového zákona. Žalmista spieval žalm medzi jednotlivými čítaniami. Evanjelium čítal diakon alebo kňaz, počas ktorého veriaci stáli, aby tak pozornejšie počúvali Božie slovo. Pri modlitbe veriacich, ktorá nasledovala po homílii, diakon pred každou prosbou vyzýval osobitne veriacich, aby pamätali za čo prosia. Za každou prosbou potom nasledovala modlitba. Ľudia si kľakli a odpovedali: „Kyrie eleison.“ Na konci prosieb biskup predniesol dlhú modlitbu, kde Boží ľud sa ju s ním postojačky v tichosti modlil. Bohoslužba slova sa uzavrela bozkom pokoja medzi prítomnými.¹⁴

V tomto období počas Bohoslužby slova vidieť viac krát dialóg medzi kňazom a veriacimi (napr. „Milosť Pána nášho Ježiša Krista a láska Boha Otca a spoločenstvo Ducha svätého nech ostáva s vami všetkými.“ „I s duchom tvojim.“). Katechumeni odchádzali počas resp. na konci spoločnej modlitby veriacich, pred záverečnou modlitbou biskupa. Táto Bohoslužba slova je veľmi podobná k dnešnej Liturgii slova slávenej na Veľký Piatok.¹⁵

Jazykom používaným pri Liturgii slova do 4. stor. bola gréčtina. Veriaci jej dobre rozumeli, preto sa mohli činne zapájať do liturgie. Od 4. stor. sa svätá omša začína sláviť v latinskom jazyku. Tomuto jazyku spočiatku veriaci rozumeli, lebo sa bežne používal v Rímskej ríši, preto ich činná účasť neupadla.¹⁶

Od 4. stor. liturgia stráca domáci charakter. Presúva sa do priestranných bazilík. To ovplyvňuje aj činnú účasť veriacich. V nasledujúcich dvoch storočiach sa do Bohoslužby slova pridal Introit. Počas vstupu celebranta do chrámu ľud spieval jeden žalm s antifónou. Neskôr tento spev samotného ľudu vystriedala schola cantorum. Tiež bolo pridané Kyrie eleison a Glória, ktorú mohol zaintonovať iba biskup (kňaz až v 11. stor.). Počet čítaní sa zredukoval na dve. Vypadli tiež spoločné modlitby veriacich, ktoré boli vlastne nahradené litániami s odpoveďou: „Kyrie eleison.“ ¹⁷

Tieto zmeny, zredukovanie počtu čítaní a vypadnutie spoločných modlitieb, urobili vstupnú slávnosť svätej omše značne neprehľadnou. Začalo to ochudobňovať aktivitu veriacich.¹⁸

1 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 24 – 25.

2 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 52 – 53.

3 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 25.

4 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 22 – 23.

5 Porov.: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. s. 39.

6 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 25 – 26.

7 JUSTÍN: Apológia. kap. 65 In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 21.

8 JUSTÍN: Apológia. kap. 67 In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 21.

9 Porov.: POKORNÝ, L. A KOL.: Obnovená liturgia. s. 69 – 70.

10 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 31.

11 Porov.: ÁKOS, M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 40.

12 Apoštolské konštiúcie. 2. kniha, 57. kap. In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 34 - 35.

13 Apoštolské konštiúcie. 8. kniha, 5. kap. In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 35.

14 Porov.: , M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 40 – 41.

15 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 35 – 37.

16 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 3 – 4.

17 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 37 – 38.

18 Porov.: Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 4.