Dejiny svätej omše po Druhom vatikánskom koncile

Po Druhom vatikánskom koncile

by Marián Tomašov

Druhý vatikánsky koncil bol zvolaný v r. 1962. Jeho prvým dokumentom, vydaným 4.12.1963, bol Sacrosanctum Concilium. Je to konštitúcia o posvätnej liturgii, v ktorej sa Cirkev zaviazala obnoviť liturgiu svätej omše k aktívnejšej a uvedomelejšej účasti veriacich. „Matka Cirkev si veľmi želá, aby sa všetci veriaci privádzali k tej plnej, uvedomelej a činnej účasti na liturgických úkonoch, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a na ktorú má kresťanský ľud „vyvolený rod, kráľovské kňažstvo, svätý národ, jeho vlastný ľud (1Pt 2,9; porov. 2,4-5), právo a povinnosť mocou svätého krstu.“¹ Ide o právo a povinnosť pre veriacich zo strany Cirkvi. Takto koncil vyzýva všetkých, od ktorých to závisí, aby podporovali rozvoj a obnovu liturgie svätej omše.²

Koncil chce vedomú a činnú účasť veriacich na svätej omši uskutočniť prostredníctvom návratu k prameň svätej omše, bohatšou ponukou na stole Božieho slova počas svätej omše, návratom k zdravej tradícii národných jazykov a zrevidovaním všetkých liturgických kníh používaných pri svätej omši.³

Prvým konkrétnym krokom k obnove liturgie bolo vydanie nového Rímskeho misála (3.4.1969). Nový misál vystriedal dovtedajší tridentský misál vydaný Piom V. Svätá omša podľa tohto nové misála je zjednodušená, odstránené sú rôzne zdvojenia alebo prídavky a zaviedlo sa, čo počas dejín zaniklo (napr. spoločná modlitba veriacich, homília vo svätej omše). Zaviedli sa nové texty prefácii (okolo 80), orácii a pridali sa tri nové eucharistické modlitby k starému rímskemu kanónu. V úvode nového misálu sú Institutio generalis (Všeobecné smernice). Už to však nie je kódex rubrík, ale skôr všeobecný úvod o zmysle a štruktúre eucharistického slávenia.⁴

Obnovené slávenie svätej omše sa stretlo vo väčšine s pozitívnym ohlasom a hneď na začiatku prinášalo bohaté ovocie činnej účasti veriacich na nej. Na druhej strane u niektorých obnova vyvolala určité napätie a nepochopenie. Na čelo tohto odboja proti obnovenej liturgii Cirkvi sa postavil francúzsky biskup M. Lefébre. Svoje neporozumenie zašlo až tak ďaleko, že táto skupina pod vedením Lefébra sa odpojil od spoločenstva s Cirkvou. Starostlivosť o jednotu viedlo Cirkev k tomu, že Kongregácia pre posvätný kult uverejnila 3. októbra 1984 pápežský súhlas na slávenie svätej omše podľa tridentského rítu v latinčine. Žiaľ ani tento krok neprispel k opätovnej jednote s Lefébrom.⁵

Svätá omša podľa nového obradu v Rímskom misáli sa rozdeľovala na dve časti Liturgiu slova a Liturgiu obety. Liturgiu slova tvorili Introit – úvodný spev, Pozdrav kňaza, Úkon kajúcnosti, Kyrie, Gloria, Kolekta – vstupná modlitba, 1. čítanie – Starý zákon - prorok, responzoriový žalm, 2. čítanie – epištola – apoštol, Aleluja – aklamácia a spev, Evanjelium – Ježiš Kristus, Homília – Cirkev, Credo, Modlitba veriacich – prosby. Ďalej svätá omša pokračuje Liturgiou obety, ktorú tvorí Offertorium – obetný sprievod a spev, Prípravné modlitby nad chlebom a vínom, Umývanie rúk a „Modlite sa bratia“, Modlitba na darmi, Eucharistická modlitba – prefácia, Sanctus, Epikléza k premeneniu, Rozprávanie o ustanovení Poslednej večere a konsekrácia, Anamnéza, Epikléza k prijímaní, Príhovory, Záverečná doxológia, Modlitba Otče náš, Baránok Boží – spev k lámaniu chleba, Prijímanie kňaza a ostatných veriacich, Spev na prijímanie, Modlitba po prijímaní. Svätá omša končí Pozdravom a požehnaním kňaza a prepustením veriacich – Iďte v mene Božom. Táto forma slávenia svätej omše sa zachovala až do dnešných čias.⁶

Obnova liturgie prebiehala v jednotlivých krajinách rôznym tempom a spôsobom. Aj po koncile vznikajú nové otázky v aplikácii koncilových liturgických noriem, preto Kongregácia pre bohoslužbu a Rada na uskutočňovanie obnovy liturgie vydávajú inštrukcie a aplikačné normy na správne slávenie svätej omše.⁷

1 SSC 14

2 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 48 – 50.

3 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 60 – 61.

4 Porov.: POKORNÝ, L. A KOL.: Obnovená liturgia. s. 112 – 113.

5 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 61.

6 Porov.: POKORNÝ, L. A KOL.: Obnovená liturgia. s. 115 – 117.

7 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 96 – 102.

Dejiny svätej omše pred Druhým vatikánskym koncilom

Pred Druhým vatikánskym koncilom (liturgické hnutia)

by Marián Tomašov

Tridentský koncil sa snažil o oživenie liturgie svätej omše, aby bola prístupnejšia ľudu. Žiaľ v praxi táto výzva bola nevypočutá. Dôvod neúspechu bol v slabej vzdelanosti kňazov, ktorý slávili tieto sväté tajomstvá. Koncil určil, aby vznikali Semináre, ale liturgické vzdelanie v nich nebolo spočiatku kvalifikované pre nedostatočné akademické vzdelanie profesorov, ale aj o všeobecné presvedčenie v akademickej obci o potrebnosti takejto orientácie na starokresťanské pramene. V tejto dobe sa ešte nevedelo o niektorých dokumentoch, ktoré sa našli neskoršie v knižniciach. Vtedy považovali rímsku liturgiu svätej omše, značne ovplyvnenú gálskymi prvakmi, za nemennú od čias apoštolov. Takto Alkuinov sakramentár (814) bol považovaný za pôvodný rímsky obrad a stal sa základom misála Pia V.¹

Hnutie, ktoré sledovalo obnovu liturgie svätej omše založenú na pravdivom historickom štúdiu prameňov, sa začalo objavovať v 18. stor. vo Francúzku. Centrum tohto hnutia, ktoré sa snažilo, aby svätá omša bola veriacimi vedome prežívaná, bolo v benediktínskom opátstve v Solesmes. Hlavým iniciátorom bol opát Prosper Louis Pascal Guéranger.²

Prvým súborným dielom tohto opáta bolo Institutions liturgiques. Ide o príručku rímskej liturgie, ktorá sa zaoberá jej dejinami, kalendárom a jej rôznymi liturgickými oblasťami. Francúzsky biskupi toto dielo podrobili ostrej kritike. Najväčším a najdôležitejším dielom Prospera Guérangera je L’Anné liturgiques, kde sa zaoberal historickým a teologickým výkladom cirkevného roka. Tento opát sa vo svojich dielach snažil ukázať krásu a dôstojnosť liturgie svätej omše. Veľmi zdôrazňoval tradíciu, najmä sa opieral o cirkevných Otcov. Zdôrazňoval čítanie a vysvetľovanie Svätého Písma, z ktorého ma liturgia veľa čerpať. Tým reformátorom, ktorí zavádzali objavené staré zvyklosti len preto, že boli staré, vyčítal: „Je to nebezpečný a často vyvrátený omyl domievať sa, že zvyklosti prvých štyroch storočí kresťanstva boli úplne dokonalé, takže dnes by sa ich nebolo možné dotnúť bez toho, aby sa pokazila liturgia.“³ K otázke ľudového jazyka pri svätej omši nezaujal jednoznačný postoj. Pokojne prijal od pápeža Alexandra VII. zákaz prekladu misála do francúzštiny. Pre neho bolo odňatie latinčiny strata tajomstva v liturgii, ktoré ju ma neustále sprevádzať. Na druhej strane sa však zaslúžil o rozvoj gregoriánskeho spevu. Svojim liturgickým úsilím prináša svätej omši jej stratenú dôstojnosť, triezvosť a posvätnosť. Veriaci opäť môžu živšie a povedomejšie prežívať slávenie svätej omše. Aj keď opát Guéranger sledoval návrat do prvokresťanských časoch, jeho liturgia svätej omše vo všeobecnosti ostala stredoveká a nebola ani rímska. Pápež Pius XII. ju pomenoval „liturgickým arcgeologizmom.“⁴

Myšlienky opát Guérangera ovplyvnili ďalší vývoj v slávení svätej omše. V Nemeckom opátstve Bueron preložili v r. 1884 Rímsky misál do nemčiny ( tzv. Schottov misál). V opátstve Mária Lach sa slúžila v roku 1921 prvá svätá omša tvárou k ľudu – tzv. Dialogická omša. Z nej neskôr vznikla svätá omša spoločenstva – Gemeindemesse a svätá omša sprevádzaná modlitbami a spevom. V rakúskom kláštore Klosterrneuburg bol aktívny na liturgickom poli Pius Parch. Medzi jeho významné dielo patrí Výklad svätej omši v duchu liturgickej obnovy (1934). Snažil sa oživiť aktívnu účasť veriacich na svätej omši biblickými stretnutiami spojenými s výkladom Svätého Písma. Zaslúžil sa o rozširovanie liturgických textov na nedele a vydávaním modlitebníkov.⁵

K liturgickému hnutiu, ktoré sa začalo rozvíjať, sa pripájali teológovia, vedci, biskupi, farári a tiež mladí. Hlavným cieľom hnutia bola snaha o aktívnu účasť veriacich na svätej omši. Snažili sa o uvedomelejšiu účasť veriacich, aby dokázali hlbšie prežívať tajomstvá Kristovej obety. Apoštolská Stolica tiež podporovala toto rodiace sa hnutie. Pápež Pius X. vo svojom motu proprio Trale Sollecitudini (20.11.1903) potvrdil záujem o aktívnu účasť veriacich na svätej omši. Jeho dekrét Quam singulari (8.8.1910) mal tomu napomôcť. Veriacim uľahčil, aby sa čím skôr priblížili ku Kristovi v Eucharistii. Encykliky Pia XII. Mystici Corporis (1943) a Mediator Dei (1947) prejavili liturgickému hnutiu pozitívny vzťah zo strany Cirkvi. Usmernili jeho činnosť a spôsobili vznik liturgických inštitútov, komisií a sympózií. Liturgické hnutie svoju činnosť vyvíjalo sprístupňovaním liturgických textov veriacim, propagovaním misálu, prekladalo misály do národných jazykov (prvý krát v Beuron v r. 1884), spracovávalo metódy liturgického vyučovania na školách a vydávalo rôzne časopisy a brožúry. V roku 1958 Kongregácia obradov vydala Inštrukciu o posvätnej hudbe a liturgii, v ktorej usporiadala dovtedajšie výsledky liturgickej obnovy.⁶ Už za čias Pia XII. bol spracovaný Codex Rubricarum, ktorý však vydal až Ján XXIII. Tento pápež začal aj prípravu a zvolal Druhý vatikánsky koncil, kde sa hneď na začiatku rokovalo o otázkach liturgie a slávenia svätej omše.⁷

1 Porov.: RAGAN, G.: Liturgické hnutie na Slovensku. Košice : Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001, s. 13 – 14.

2 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 47.

3 GUÉRANGER, P.: Institutions liturgiques IV., s. 547 – 548, In: POLC, V.: Posvátna liturgie. Rím : SÚSCM, 1981, s. 144.

4 Porov.: RAGAN, G.: Liturgické hnutie na Slovensku. Košice : Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001, s. 16 – 22.

5 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 56 – 58.

6 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 47 – 48.

7 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 60.

Dejiny svätej omše po Tridentskom koncile

Po Tridentskom koncile

by Marián Tomašov

Od 14. stor. nastáva postupný úpadok liturgie. V každej diecéze sa zavádzali rôzne zvyky, ktoré neboli vždy v súlade s tradíciou a liturgiou. Niekde sa stávalo, že v jednom kostole sa nedržali rovnakého rítu. Svätá Stolica sa nedokázala zaoberať týmito otázkami, pretože ju sužovalo tzv. Aviňonské zajatie. Túžbu po reforme Cirkvi a s ňou spojenej liturgickej reforme v 15. stor. vyjadrovalo presvedčivé heslo: Reformatio Ecclesiae in capite et in membris (Reforma Cirkvi v jej hlave a údoch). Význační humanisti z Benátok a aj kamaldunskí mnísi, ako napr. V. Kvirini a T. Giustini, upozorňovali na potrebnú liturgickú reformu. Túžili po zjednodušení obradov svätej omše a reforme liturgických kníh. Vzbudzoval sa záujem o pramene liturgie, a tým aj o výskum dejín slávenia svätej omše. Verejnými vystúpeniami katolíckych, ale aj protestantských reformátorov, ako napr. Martina Luthera, urýchlili sa reformy v Cirkvi a zároveň aj v liturgii slávenia svätej omše.¹

Protestantský reformátor Martin Luther v dielach Ordung der Messe und Komunion fűr die Kirche in Wittenberg (1523) a Formula Missae zaviedol štrukturálne zmeny vo svätej omši. Omšový kánon je zachovaný, ale v diele Deutche Messe už vynecháva prefáciu. Do liturgie svätej omše zavádza ľudovú reč, spev piesní a žalmov. Jeho nástupca Zwingli v Zűrichu urobil podstatnejšie zmeny, nezmenená ostala iba časť po Sanctus a obmedzil slávenie svätej omše len na 4 krát do roka. Zwingli už neuznával skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii. Zwingliho reforma inšpirovala Kalvína v Ženeve a Knoxa v Škótsku.

Po spore medzi Henrichom VIII. a pápežom Klementom VII. vzniká v Anglicku anglikánska cirkev. Arcibiskup z Canterbury Tomáš Cranmera vylučuje z liturgie slávenia svätej omše všetko, čo nie je bezprostredne aspoň uaunačené v evanjeliách. The Bool of common Prayer (1549) obsahuje modlitby spojené s liturgiou, katechetické prvky, vyznanie viery, plán čítania Svätého Písma, spevy žalmov. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že anglikánska svätá omša si zachovala určité prvky stredovekej svätej omše.²

Cirkev v tomto období nejednoty túžila zvolať koncil, na ktorom by sa tieto naliehavé požiadavky vyriešili. Pápež Pavol III. sa dohodol s cisárom Karolom V. zvolať koncil na 23. mája 1537 do Mantony, žiaľ francúzsky kráľ to prekazil. Nový termín bol 29. júna 1542 do Tridentu. Francúzsko – nemecká vojna to opäť prekazila. Nakoniec bol zvolaný na 15. marca 1545 do Tridentu, ale zišiel sa až 13. decembra 1545. Koncil mal tri periódy. Liturgiou svätej omše sa zaoberal až v poslednej perióde od januára 1562 do decembra 1563. Prvé dve periódy sa zaoberali najmä dogmatickými záležitosťami viery a Eucharistie.³

„Východisko celej liturgickej reformy tvoria dogmatické a disciplinárne dekréty XXII. zasadania snemu (17.9.1562). Výslovne sa definoval obetný charakter svätej omše, právoplatnosť jej obradov, dôstojnosť rímskeho kánona. Už predtým, keď sa r. 1546 – 1547 rokovalo o používaní Svätého Písma, hovorilo sa o misáli a na samom koncile nechýbali pripomienky ani o návrhoch na reformy veci, týkajúce sa abusus missae (neprístojnosti v omši), napr. prefácie s legendárnym obsahom, modlitby a rôzne spevy po premenení (modlitby za aktuálne potreby, litánie, mariánske antifóny), omšové formuláre pochybného pôvodu a predovšetkým zneužívanie votívnych omší, povera, zatláčanie nedele a dní cirkevného roka.“⁴

V konečnej miere koncil pripravil cestu k zjednoteniu obradov slávenia svätej omše na Západe. Konkrétne veľkú zásluhu majú na tom pápeži po koncile, najmä Pius V., ktorý vydal obnovený Rímsky misál v r. 1570 a Rímsky breviár v r. 1568. Všetky partikulárne Cirkvi a rehole, ktoré používali viac ako 200 rôzne nejednotné omšové texty, boli zaviazané prijať tento nový Rímsky misál. Klement VIII. v r. 1596 vydal Rímsky pontifikál a v r. 1600 Biskupský ceremoniál, ako sláviť svätú omšu s biskupom. Pavol V. v r. 1614 zaviedol jednotu vo vysluhovaní sviatostí vydaním Rímskeho rituálu.⁵

Svätá omša podľa tohto nové misála, ktorý platil v nasledujúcich štyroch storočiach, sa delila na dve hlavné časti: Omšu katechumenov a omšu veriacich alebo Bohoslužbu slova a Bohoslužbu obety. Na omši katechumenov sa mohli zúčastniť veriaci a katechumeni, ktorí po Créde, odchádzali, lebo ešte neprijali krst. Omšu katechumenov tvorila Stupňová modlitba, Prosba o príhovor svätých - Confiteor, Introit – vstupná pieseň, Kyrie, Gloria, Orácia – modlitba dňa, Čítanie, Graduál, Traktus, Sekvencia – na niektoré sviatky a slávnosti, Evanjelium, Homília – ak bola, Credo – Vyznanie viery. Omšu veriacich tvorilo Offertorium – pieseň obetovania, Obetovanie chleba, Príprava kalicha, Obetovanie kalicha, Obetovanie seba, Prosba o posvätenie darov, Lavabo – umývanie rúk, Obetovanie Najsvätejšej Trojici, Orodovanie bojujúcej Cirkvi, Secreta – tichá modlitba, Prefácia a sanktus. Potom nasledoval Kanón, ktorý obsahoval: Obetná prosba za Cirkev, jej pastierov a údov, Spomienka na jednotlivých veriacich a na zúčastnených na svätej omši, Spomienka na oslávenú Cirkev, Prosba o prijatie darov, Prosba o premenenie darov, Konsekrácia, Spomienka na Vykupiteľské dielo Kristovo, Prosby o prijatie darov, Spomienka na trpiacu Cirkev, Prosba o spoločenstvo so svätými, Prosba o posvätenie všetkých stvorených darov, Oslava Najsvätejšej Trojici, Modlitba Otče náš, Prosba o zbavenie od všetkého zla, Lámanie chleba, Agnus Dei – Baránok Boží, Prosby o ovocie svätého prijímania, prijímanie kňaza a veriacich, Communio – pieseň prijímania, Postcommunio – ďakovanie. Svätá omša končila Prepustením veriacich – Ite, missa est, nasledovala Modlitba k Najsvätejšej Trojici, Požehnanie, Posledné evanjelium.⁶

Svätá omša sa slávila v latinskom jazyku, s výnimkou niektorých gréckych a latinských viet. Veriaci sa na nej zúčastňovali skôr ako diváci, ktorý počúvali a sledovali, čo robí kňaz. Veľký význam urobilo vytvorenie spevníkov, v ktorých boli piesne počas svätej omši. Sv. Peter Kanízius ich nazval požehnaním pre Cirkev.⁷

Aj napriek veľkému úsiliu Tridentského koncilu a pápežov po ňom, slávenie svätej omše zostáva pre veriacich pokladom uzatvoreným, cudzím a dielom kléru. Nábožnosť ľudu sa rozvíjala v smere pobožností so súkromným charakterom počas slávenia svätej omše ako bol napr. ruženec. Nastáva rozchod medzi vonkajším slávením a vnútorným prežívaním svätej omše.⁸

V Cirkvi po Tridentskom koncile sa uskutočňujú reformy, ktoré poskytol koncil. Okrem misála Pia V., Sixtus V. v r. 1588 založil Kongregáciu obradov. Táto kongregácia mala dbať, aby v Cirkvi na Západe v latinskom ríte sa konala liturgia podľa predpísaných rubrík. Jej úlohou bolo udržiavať a brániť stav liturgie, ktorú uzákonil Pius V. Kongregácia tiež vysvetľovala pochybnosti, ktoré vznikali, ale rubriky v misály nemohla meniť.

V nasledujúcich storočiach sa dbalo o „bezchybné odbavovanie svätej omše“. Na Kongregáciu obradov prichádzali rôzne dotazy aj o najmenších podrobnostiach ako sláviť svätú omšu. Z týchto odpovedí vznikol celý kódex rubrík s obsiahlymi komentármi a vyvinula sa veda o liturgii – rubricistika. Lev XIII. v r. 1898 zozbieral tieto dekréty a odpovede z Kongregácie obradov a vydáva ich pod názvom Decreta authentica Congregationis Sacrorum Rituum ex actis eiusdem collecta. Najznámejší komentár rubrík bol od B. Gavantiho Thesaurus rituum, ktorý vyšiel v r. 1628 v Miláne.⁹

Obdobie baroka vnieslo liturgie svätej omše vznešenosť a citový pátos. Barok chcel vykúzliť nebo na zemi pomocou farieb, foriem a nádhery. Kostoly sa stavajú tak, aby v nich človek videl odblesk neba. Oltár bol malý, prípadne bol len podstavcom pre Svätostánok. Svätá omša sa koná pod vyložením Sviatosti Oltárnej a končí sa Eucharistickým požehnaním. Keď bola vyložená Sviatosť Oltárna počas svätej omše, sväté prijímanie sa v nej nepodávalo, ale buď pred ňou alebo po nej. Homília alebo kázeň sa tiež presúvala pred alebo po svätej omši. Dochádza k zriedkavejšiemu pristupovaniu k svätému prijímaniu, často iba raz do roka. Antropocentrické zameranie baroka chápalo svätú omšu ako subjektívnu pobožnosť kňaza, ktorý čítal a veriaci mali mlčky počúvať. Stredovekú scholu cantorum nahradzovali platení speváci a hudobníci, ktorí opustili priestor okolo oltára a išli dozadu na chór. Tieto skladby počas svätej omše skôr pripomínali koncert ako doprovod k sláveniu liturgie.¹⁰

Cirkev v 17. a 18. stor. proti útokom z protestantskej strany, chcela obrániť a zdôvodniť slávenie svätej omše, siaha k historickému štúdiu liturgie svätej omše. Tieto štúdia ukazovali správnu interpretáciu obradov, skracovali vplyv symbolistov a pripravovali pôdu pre neskoršie hnutia liturgickej obnovy. Vedľajším účinkom štúdii bolo zrodenie negatívnych reformných myšlienok vo vnútri Cirkvi. Napr. jansenizmus a galikanizmus, ktoré volali k návrate k starej liturgii spred karolínskej reformy. Dokonca vydávajú neogalikánsky misál a breviár. Jozefinizmus v Rakúsko – Uhorsku chápal liturgiu svätej omše len ako dušpastiersky prostriedok.¹¹

Osvietenstvo vzbudzovalo záujem o liturgickú obnovu. Chceli svätú omšu zjednodušiť, odstrániť nezrozumineteľné obrady, neslúžiť súčastne viac svätých omší v jednom kostole, zaviesť národný jazyk do liturgie, čítať viac Sväté Písmo v ľudovom jazyku a poučovať veriacich. Spomínane reformy našli v Cirkvi uplatnenie až v neskoršej dobe.¹²

1 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 45 – 46.

2 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 53 – 54.

3 Porov.: NEPŠINSKÝ, V.: Liturgia na Slovensku v období Tridenského koncilu. Badín : Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 1998, s. 63 – 64.

4 AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 50.

5 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 46.

6 Porov.: BRIŠÁK, J.: Neznáma obeta – Výklad sv. omše a návod k vnútornej účasti na nej. Košice : Verbum, 1946, s. 97 – 99.

7 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 52.

8 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 46.

9 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 52 – 55.

10 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 55 – 56.

11 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 46 – 47.

12 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 56.

Dejiny svätej omše pred Tridentským koncilom

Pred Tridentským koncilom

by Marián Tomašov

Prvotná rímska liturgia svätej omše v jej celkovom rozsahu sa nezachovala. Pápeži 11. a 12. stor. boli často nútení pre rôzne miestne okolnosti odísť z Ríma a zdržiavať sa na talianskom vidieku. Tam nemohli dopodrobna slúžiť všetky obrady pápežského dvora ako to robievali v Ríme. Takto vznikala skrátená forma rímskej liturgie. Keď sa neskôr vrátili naspäť do Ríma zachovali si túto skrátenú formu.¹

V 8. a 9. stor. sa uskutočnila romanizácia galikánskej liturgie. Franský kráľ Pipin Krátky okolo r. 754 rozkázal zaviesť rímsku liturgiu podľa rímskych liturgických kníh na svojom území. Toto rozhodnutie nebolo len náboženské, ale aj politické. Ono malo nie len napomôcť jednote liturgie svätej omše, ale aj spojenectvu s Rímom.² O jednotnú liturgiu svätej omše s Rímom sa pokúsil tiež benediktínsky mních Augustín medzi Amglosasmi a sv. Bonifác v germánskych krajinách. Nariadenie kráľa Pipina Krátkeho bolo naplno zrealizované až Karolom Veľkým. Pipinovi chýbalo zodpovedajúce množstvo liturgických kníh. Karol Veľký poprosil pápeža o sakramentár. On mu dal kópiu redakcie Sacramenatria Gregorianum, ktorá sa nazývala výstižne po danom pápežovi Sacramentarium Handrianum. Bol však neúplný. Doplnky pochádzajú od sv. Benedikta z Aniana.³

Výsledkom tzv. karolínskej reformy bolo obohatenie liturgie svätej omše na Západe. Počas svätej omše sa objavili nové ríty ako dedikácia oltára a kostola, požehnanie opáta, ale aj obrady Kvetnej nedele a Veľkého týždňa. Do omšových textov sa dostávajú časté apológie (sebaobviňovania z pocitu nehodnosti), sekvencie, trópy, procesie a liturgické dramatizácie. V slávení svätej omše sa viac udomácňuje latinský jazyk ako prvok priblíženia sa k Rímu.⁴

Už od 9. stor. sa dá pozorovať zvláštny jav, že kňazi slúžia tichú svätú omšu (missa privata vellecta) pri bočných oltároch bez účasti ľudu. Je pravdou, že v 4. a 5. stor. sa výnimočne vyskytlo takéto slávenie, ale v rannom stredoveku zdá sa to byť pravidelné. Príčinou boli rôzne bratstvá, ktoré vznikali pri kláštoroch, a kde sa za zosnulých členov slúžil určitý počet svätých omší. Veriaci tiež chceli mať účasť z duchovných dobier svätej omše, tak dávali slúžiť sväté omše na rôzne úmysly. Kňazom prinášali štipendiá za ne. Takto sa sväté omše slúžili viac krát do dňa v tom istom chráme a nebolo vždy možné, aby pri nich boli samotní veriaci alebo asistencia. Preto texty určené pre lektorov a spevákov nemal kto čítať, a časti v sakramentárii určené pre kňaza sa zdali byť príliš krátke a neodpovedali dôstojnosti a vznešenosti obetného úkonu, sám kňaz začal čítať potichu čítania a spev zboru (proto missa lecta). Do sakramentárov sa pridávajú čítania a spevy zboru, aby celebrujúci kňaz mal všetko pohromade. Namiesto lámania veľkej hostie zaviedli sa malé hostie k svätému prijímaniu. Namiesto predtým dlhého obetovania darov a prípravy k svätému prijímaniu, zavádza sa krátky verš na obetovanie darov a k svätému prijímaniu. Tiež sa ustálila tichá modlitba na začiatku svätej omše. Tento ráz tichej svätej omše ovplyvnil aj slávnostnú svätú omšu, kde sa celebrant modlil sám modlitby k obetovaniu a k svätému prijímaniu. Čítal potichu čítania a spevy, ktoré čítali lektory a spieval zbor. Na Východe táto prax tichých svätých omší nie je. Dôvodom je, že tam asi neboli známe štipendiá.⁵

V stredoveku sa v liturgii objavil nárast eucharistického kultu. Bola to spontánna reakcia na herézy, ktoré popierali reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Ovplyvnilo to aj slávenie svätej omše. Kňazi začínajú (okolo r. 1000) slúžiť svätú omšu chrbtom k ľudu. Takto zacláňali pohľad na Eucharistiu, preto sa zavádza, že po konsekrácii sa vyzdvihne Eucharistia, aby ju veriaci mohli vidieť a adorovať. Takéto pozdvihovanie sa začína objavovať okolo r. 1200. V pozeraní na hostiu veriaci videli obsiahnutie rôznych milostí. Viedlo to až k tomu, že kňaz aj počas svätej omše vyložil Najsvätejšiu sviatosť, aby ľud mohol na ňu hľadieť a on sám slúžil pod ňou svätú omšu. Kult Eucharistie narastal aj mimo slávenia svätých omší. Sviatosť oltárna sa vystavovala k poklone mimo svätých omší a vznikali Eucharistické procesie. Od tých čias poznáme procesie na Božie Telo, na Vzkriesenie a výročnú poklonu vo farnostiach.⁶

„Charakteristickou vlastnosťou nábožnosti toho obdobia je kvantitatívne chápanie hodnoty svätej omše. Vzniká dokonca zvláštna inštitúcia kňazov určených jedine na slúženie svätej omše – altaristi (nevedeli nič z teológie). Sprievodným znakom tejto skutočnosti bolo stavanie viacerých oltárov v kostoloch, dokonca aj provizórnych.“⁷

Obľúbené boli votívne sväté omše. Boli to sväté omše s vybranými formulármi podľa želania (ex voto) ľudu alebo samého celebranta. Nastal rozvoj sviatkov Pána k rôznym udalostiam zo života Krista. Rozvíjala sa aj Mariánska úcta a kult svätých. Vznikali rôzne bratstvá. Objavovali sa obrady s tzv. liturgickými drámami. Inscenovali sa niektoré liturgické texty, najmä na Božie narodenie a Veľkú noc. Do liturgie svätej omše sa dostali napr. obrady Božieho hrobu a Vzkriesenia. Ľudia začali počas svätých omší spievať piesne v národných jazykoch, pretože omšový jazyk latinčina bola ľudu mimo rímskych krajín nezrozumiteľná. V Uhorsku sa začalo rozprávať počas svätej omše, proti čomu bojovali kazatelia svojimi kázňami.

V 13. a 14. stor. františkáni mali veľký vplyv na formovanie liturgie svätej omše. Koordinovali rímsku liturgiu s potrebami veriaceho ľudu. Po obradoch liturgie rímskej svätej omše, vkladali rôzne ľudové pobožnosti ako jasličkové pobožnosti, drámy umučenie Ježiša Krista a náboženské piesne.⁸

V porovnaní so starovek, svätá omša stráca svoj spoločenský charakter. Stáva sa viac záležitosťou kléru. Veriaci málo čo rozumejú so slávenia svätej omše, a preto si počas nej vykonávajú rôzne iné pobožnosti.⁹

1 Porov.: ÁKOS, M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 49 – 50.

2 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 43.

3 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 45.

4 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 43 – 44.

5 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 159.

6 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 44.

7 AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 48.

8 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 44 – 45.

9 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 49.

Dejiny svätej omše za Gregora Veľkého

Za Gregora Veľkého

by Marián Tomašov

Od 4. do 7. stor. vznikali v Cirkvi rôzne formuláre, ako sa slúžila svätá omša. Z opisov cirkevných Otcov a spisovateľ, ako sú Bazil Veľký, Ján Zlatoústy, Teodor z Mopsuestie, Bazil Veľký, si môžeme urobiť obraz o slávení Eucharistie.¹ Boli pripájané rôzne dodatky, omšové modlitby boli rozširované alebo skracované. Biskupi mali širokú liturgickú právomoc.² Niekedy sa preto stávalo, že biskupi používali modlitby od heretických spisovateľov. Vyžadovala sa preto potreba prísnejšieho poriadku. Miestne synody sa uzniesli, aby patriarchálne cirkvi (Rím, Alexandria a Antiochia) vytvorili typy liturgie svätej omše, ktoré sa mali obmedziť na konkrétne územie, aby sa dospelo k väčšej jednote.³

Na tomto poli zjednotenia má veľkú zásluhu pápež Gregor Veľký. On takto dal rímskej liturgii slávenia svätej omše základný smer. Omšové modlitby boli skrátené a odstránili sa spoločné modlitby. Rozšírila sa tzv. štáciová svätá omša, čo bola slávnostná svätá omša pápeža, ktorú začínal sláviť v jenom kostole a potom sa presunul do iného. Zakladajú sa spevácke zbory (scholae cantorum), ktoré spievajú pri procesiách vo svätej omši. Vzniká liturgický rok. Vznikajú rôzne mariánske sviatky, obdobie Božieho narodenia, sväté omše k mučeníkom, k Najsvätejšej Trojici.⁴

Gregorovo Veľkému je pripisované zavedenie tzv gregoriánok – Missae gregorianae. Ide o sväté omše odslúžené 30 dní po sebe, ktoré zvláštne pomáhajú duši zosnulého. Gregor Veľký vo svojej knihe Dialógy opisuje udalosť jedného mnícha Justusa, ktorý sa zaoberal liečiteľstvom a bral za to peniaze. Keď zomrel bol pochovaný aj s jeho peniazmi. Gergor kázal, aby za zomrelého mnícha bola odslúžená svätá omša 30 dní po sebe. Po 30 dňoch sa mních Justus zjavil svojmu spolubratovi a radostne oznámil, že je vylobodený z očistca a prijatý do neba. Odvtedy sa tzv. Gregoriánske omše za zosnulých začali slúžiť v dĺžke 30 alebo 6 dní za sebou. Tešili sa veľkej obľube u veriacich.⁵

V tomto období tiež vznikajú rôzne Sakramentáre. Oni obsahovali modlitby celebranta, ktoré sa modlil pri svätej omši a vysluhovaní sviatostí. Historicky najdôležitejším je Sacramentarium Gregorianum, ktorý bol zredigovaný okolo r. 595 pre potreby pápežskej štáciovej liturgie. Najstarším sakramentárom je Sacramentarium Leonianum alebo Veonense, ktorý pochádza pravdepodobne od pápeža Leva Veľkého. V skutočnosti to však nie je sakramentár v presne zmysle slova. Sú to spolu zošité libelli (zbierky formulárov). Obsahuje omšové formuláre ako sú prefácie (257), sväté omše o sv. Petrovi (28), o Božom narodení (8) a iné modlitby. Najstarším vlastným sakramentárom je Liber sacramenturum romanae eccleisae z 8. stor. obsahuje texty na sviatky, nedeľné texty, texty na slávností svätých, svätenie a konsekráciu kostola.⁶

Na konci 7. stor. sa objavujú liturgické knihy používané pri svätých omšiach. Antiphonarium je kniha, ktorá obsahuje spievané premenlivé časti svätej omše (Introit, Graduale, Alleluja, Tractus, Offertorium, Communio). Neskôr (okolo 9.stor.) dostal názov Graduale, pre odlíšenie od antifonára, ktorý obsahoval spevy Liturgie hodín. Počas Bohoslužby slova sa používal Lectionarium, ktorý obsahoval súbor výňatkov zo Svätého Písma, ktoré sa nazývajú perikopami, a ktoré sú prispôsobené liturgickým sláveniam v cirkevnom roku. Evanjeliár je kniha, ktorá obsahuje evanjeliové perikopy na celý liturgický rok. Z polovice 7. stor. pochádza kniha nazývaná Ordo Romanus, ktoré obsahuje opis priebehu pápežskej omšovej liturgie. Môžeme ho tiež nazvať rímsky ceremoniál. Neskoršie vznikali ďalšie Ordines, z praktického hľadiska sa neskôr (okolo 10. stor.) spojili do jednej liturgickej knihy – Missale plenum.⁷

1 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 44.

2 Porov.: ÁKOS, M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 49.

3 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 44.

4 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 40 – 41.

5 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 163.

6 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 41 – 42.

7 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 42.

Dejiny svätej omše v prvokresťanských časoch

by Marián Tomašov

Ježiš Kristus pri Poslednej večeri ustanovil Eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby ňou v priebehu dejín zachoval obetu kríža, kým nepríde v sláve.¹ „V apoštolských a poapoštolských časoch sa liturgia vymedzovala na podstatné obrady. Ešte nemala modlitbovo – obradný rámec. Jednoduché liturgické obrady v celej Cirkvi boli viac-menej rovnaké. Ako táto prvotná liturgia vyzerala, môžeme sa dozvedieť z kníh Nového zákona.“² „Tri synoptické evanjelia a sv. Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Sv. Ján zasa uvádza Ježišove slová v kafarnaumskej synagóge, ktoré pripravujú ustanovenie Eucharistie: Kristus označuje sám seba za chlieb, ktorý zostúpil z neba (porov. Jn 6).“³ Sv. Lukáš ustanovenie Eucharistie opisuje takto: „Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: „Veľmi som túžil jesť s vami tohoto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.“ Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: „Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo.“ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 15 – 20). Sv. Marek opisuje ustanovenie Eucharistie: „Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých. Veru, hovorím vám: Už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve“ (Mk 14, 22 – 25). Sv. Matúš opisuje ustanovenie Eucharistie: „Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 16 – 29). Z týchto opisov vidieť, že vždy prvotným vysluhovateľom Eucharistie je sám Pán Ježiš. Zo slov ustanovenia sú odvodené podstatné prvky svätej omše: konsekrácia (toto je moje telo ...), prijímanie (lámal a dával ...).⁴

Okrem týchto dvoch podstatných zložkách, nájdeme v týchto opisoch aj prvky, ktoré slúžili ako podnety k ďalším obradom. U sv. Jána čítame (porov. Jn 13, 1 – 20), že Ježiš umyl apoštolom nohy a sám vysvetľuje zmysel tohto úkonu: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý“ (Jn 13, 10). Takéto obrady „očisťovania“ nachádzame na začiatku každej sv. omše. V dnešnej svätej omši je to úkon kajúcnosti.

Pán Ježiš „vzdával vďaky.“ V gréčtine má formu eulogein, eucharistein. Toto slovo slúži na označenie Eucharistie, ale tiež Eucharistickej modlitby počas svätej omše (najmä prefácie).

„Rozlomil chlieb.“ Dôležitý obrad, lebo v apoštolských časoch volali svätú omšu Lámaním chleba. Ježiš povedal pri Poslednej večeri reč. Sv. Ján to zachytil a označil ako rozlúčkovú reč (porov. Jn 14 – 17). Apoštoli na konci večere zaspievali chválospev (porov. Mt 26, 30; Mk 14, 26). Vieme, že tento chválospev pozostával z tzv. žalmu Hallel (Ž 112 – 117) a žalmu 135. Vidíme, že okrem podstatným častí svätej omše, boli ja iné zvyky, ktoré sa mohli postupne vyvinúť na obrady a tak sa začleniť do liturgie svätej omše.⁵

Apoštoli plnili Ježišov príkaz, ktorý im dal pri Poslednej večeri, aby robili na jeho pamiatku to isté, čo robil on sám (porov. Lk 22, 19). Robili podobne ako Ježiš pri Poslednej večeri: vzali do rúk chlieb a víno, vzdávali vďaky, opakovali slová Pána Ježiša a potom podávali telo a krv Kristovu prítomným veriacim. Výstižne to opísal sv. Pavol v liste Korinťanom: „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 23 – 25).⁶

K sláveniu Eucharistickej hostiny prevzali zvyky každodenných alebo sobotňajších židovských obradov. Eucharistiu slávili po domoch spolu so židovskou večerou. K usporiadaniu večernej hostiny agapé si pravdepodobne vzali za vzor sobotňajšiu židovskú slávnostnú večeru, pri ktorej najskôr požehnávali kalich a chlieb a chváliac Boha ho prijímali.⁷

Vo Svätom Písme máme niekoľko zmienok takejto Eucharistickej slávnosti spojenej s hodmi lásky – agapé. V Skutkoch apoštolov sa hovorí o kresťanoch z Jeruzalema, ktorí sa často schádzali na hodoch lásky, ktoré boli spojené s Eucharistickou slávnosťou (Sk 2, 42.46). Sv. Pavol pri svojich misijných cestách sa tiež zúčastňoval na Eucharistických bohoslužbách spojenými s hodmi lásky (Porov. Sk 20, 7 – 11; 1 Kor 11, 17 – 34). Takto sa dá vyvodiť, že v apoštolskej dobe, keď ešte kresťanstvo nebolo jasne oddelené od židovstva, Eucharistia sa slávili po alebo v rámci večere agapé.⁸

V prvotnej Cirkvi centrom liturgického života bola Eucharistia. Kresťania sa zhromažďovali na jej slávenie v súkromných domoch. Naproti tomu na modlitbovo – didaktické pobožnosti, apoštoli a prví kresťania židovského pôvodu, chodili ešte do synagóg alebo do svätyne. Postupne kresťania opúšťali synagógy a tieto dve pobožnosti, eucharistickú a modlitbovo – didaktickú, spojili. V takejto forme pretrvala svätá omša až dodnes.⁹ V tom čase neboli presne stanovené liturgické texty čítaní či eucharistických modlitieb. Čítali sa starozákonné spisy, spievali sa žalmy. Keď boli napísané niektoré novozákonné spisy, tak aj tie sa čítavali. Texty modlitieb sa prednášali spontánne.¹⁰

Ako vyzerala svätá omša v poapoštolských časoch začiatkom 2. a v 3 stor. sa dozvedáme najmä z Didaché (napísané okolo r. 80 – 130), listu Klementa Korinťanom (napísaný okolo r. 96), Apológie od sv. Justína (napísaná v pol. 2. stor.) a z Apoštolských tradícii od Hypolita (napísané okolo r. 200 – 235). Dá sa už povedať, že svätá omša je oddelená od agapé. Veriaci sa zhromažďovali na slávenie Eucharistie nie večer, ale skoro ráno najmä v prvý deň týždňa – nedeľu. Takto večera, ktorú sprevádzala Eucharistickú obetu bola nahradená čítaniami zo Svätého Písma. Po čítaniach nasledoval krátky spev, po ňom krátky príhovor biskupa. Liturgia obety zostala i naďalej jednoduchá: ďakovná modlitba nad chlebom a vínom, konsekrácia a prijímanie. Tak to ostalo až do začiatku 4. storočia.¹¹

Oficiálne uznanie kresťanského náboženstva v Rímskej ríše Milánskym ediktom (r. 313) prinieslo vývoj aj v liturgii. Začali sa budovať mnohé cirkevné stavby, lebo počet veriacich narastal. V týchto priestranných bazilikách liturgia svätej omše naberala väčšiu nádheru, následkom čoho si prisvojuje mnohé prvky z ceremónii dvora. Stráca sa domáci charakter slávenia svätej omše. Objavujú sa slávnostné sprievody, užívanie úradných insígnií, trón, preberajú sa dvorné etikety ako úklony, pozdravy, privítania. V tomto rozvoji celého kresťanstva sa vyvíjajú aj dva veľké rodiny obradov v liturgii – Východná liturgia a Západná liturgia. Za čias pápeža Damáza latinčina vytláča grécky jazyk z rímskej liturgii. Rímska omšová liturgia dostáva už svoj typický charakter. Zaniká improvizácia počas omšových modlitieb a namiesto toho texty ustaľujú a zjednocujú Pápež Lev veľký sa snažil o zjednotenie liturgických textov najmä z dôvodu šírenia sa bludov.¹²

1 Porov.: KKC 1323

2 SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 36.

3 KKC 1338

4 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 14 .

5 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 14 – 15.

6 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 147.

7 Porov.: ÁKOS, M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 33.

8 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 16 – 17.

9 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 36

10 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 148.

11 ÁKOS, M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 43.

12 SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 40.

8. nedeľa cez rok C

Čo to znamená byť Ježišovým učeníkom v dennom živote.

(Lk 6,39-45)

by Marián Tomašov

AI: Keď som bol mladší, tak sa ma jeden človek opýtal: Si ty kresťanom? Odpovedal som: „Áno, som.“ Potom pokračoval: „Veď hej, videl som ťa často ako chodíš do kostola. Inak čo to znamená byť kresťanom, ako sa mám správať? Lebo.“ Teraz menoval osobu. „Ona tiež chodí do kostola, ale keď vyjde von, robí také veci, ktoré by som ani ja nerobil, ktorý nechodím do kostola.“ Ja som sa snažil tu osobu brániť a potom som mu dopovedal na otázku, čo pre mňa je byť kresťanom.“

KE: Dnešné evanjelium nám hovorí, že pravá forma v nasledovaní Ježiša dá sa posúdiť podľa ovocia, ktoré prináša. „Každý strom možno poznať po ovocí. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu svojho srdca dobro a zlý zlo.“

DI: Skúsme sa dnes spolu zamyslieť čo to znamená byť Ježišovým učeníkom v dennom živote. Na začiatku evanjelia sme počuli príbeh o slepom človekovi, ktorý sa snažil viesť druhého slepca. Počuli sme, že nakoniec obaja padli do jamy. Verím, že nám to nepripadalo čudné, veď ako by nie, keď obaja nevideli kam kráčajú. Neskôr Ježiš hovorí, že keď priateľovi chceme vyčítať zlo, máme sa najprv pozrieť na seba. Máme sa stať vzorom pre toho druhého. Neupozorniť ho len „slovne“, ale dať mu potrený príklad k náprave. Nakoniec Ježiš hovorí, že dobrý strom rodí dobré ovocie, a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Ak doma pestujeme stromy, vieme, že kvalita ovocia závisí od kvality stromu. Ak je strom červivý môže priniesť dobré ovocie, ale iba do času, keď ho tá choroba nezničí.

PAR: Krstom sme sa stali Kristovými učeníkmi. Dali sme sa na cestu jeho nasledovania. Tá cesta sa volá cesta k svätosti. Byť jeho učeníkom, to znamená stať sa svätým, lebo on sám, Ježiš, je svätý. Sám Ježiš je našim učiteľ na ceste svätosti. Učiteľ je ten, ktorý pozná najlepšie cestu k cieľu. Nie je ako slepec, ktorý vodí druhého po ceste a nakoniec padnú obaja do jamy, ako sme to počuli z evanjelia. Ježiš najlepšie pozná cestu, ktorá vedie do nebe k nášmu Otcovi, lebo prišiel od Otca. Stal sa človekom, zobral na seba našu prirodzenosť, aby sa nám, čo najviac pripodobnil, aby nás, čo najlepšie spoznal, a tak nám ukázal ako prekonávať vlastné „Ja“ a prísť k cieľu nášho života, k spáse a životu večnému. Bol podobne skúšaný a opovrhovaný ako sa nám to stáva aj dnes, keď sa snažíme žiť evanjelium v našej práci, v rodine a medzi priateľmi. Ľudia sa mu vysmievali, robili si žarty, opovrhovali ním, kládli mu kompromitujúce otázky, aby ho podchytili v reči. On ich však neprestával milovať. Opäť a opäť snažil sa prekonávať pokušenia a hovoril svojim učeníkom, aby to robili podobne. „Milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého, je zákon i proroci. Väčšieho prikázania od Boha niet.“ Láska je najväčšou hybnou silou v živote človeka. Pravá láska je tá, ktorá spočíva v obete. Najlepšími prostriedkami ako si vyvoliť dobro a vyhýbať sa zlu, je pevná vôľa. Táto sa dá dosiahnuť pestovaním čností a sebazáporom. Čnosť nadobúdame pravidelným opakovaním dobra a sebazápor nám pomôže obetovať sa pre druhého. Niekedy sa nám zdá, že milovať nepriateľov je ľahšie ako prijímať priateľov takých akí sú. Dnešné Božie slovo hovorí, že ak ideme vynášať súd nad svojim bratom, najprv sa máme pozrieť na seba ako vlastne žijeme, ako sa správame navonok. Náš Učiteľ na ceste k svätosti hovorí, že našim najväčším meradlom má byť láska. Láska, ktorou treba milovať všetkých takých aký sú. Hovorí: „Milujte hriešnikov, ale nenáviďte hriech.“ Hriech je zlo, ktoré nás všetkých oberá o pokoj, radosť, priateľstvá ... Vzdiaľuje nás ďalej a ďalej od Boha a tiež od človeka. Robí z nás otrokov sebe samým. Zvykneme hovorievať, že keď to nie je po mojom, je to zlé. Takto sa snažíme vidieť iba seba, svoje ambície, problémy a nehľadíme na tých, ktorí sú okolo nás. Hriech nás učí vidieť iba na krátku vzdialenosť, to je mať sa teraz čo najlepšie a čo najviac nazbierať pre seba.

Ovocie nášho života dá sa poznať, keď sa na chvíľu zastavíme a pozrieme, čo sme za tu chvíľu vykonali. Nesnažme sa premýšľať o tom, čo vykonal môj sused, suseda, či manžel, manželka. Pozrime sa každý sám do svojho vnútra, čo sme dobré vykonali a kde sme zhrešili, tým, že som odbočili z cesty svätosti. Ak zistíme, že je toho veľa, nevadí. Ježiš dobre vie, že sme náchylný padnúť a odvrátiť sa od dobrého, preto nám ponúka sviatosť zmierenie, aby sme sa očistili, nabrali síl a opäť vydali sa správnym smerom k večnosti. Každý deň prináša rôzne situácie, ktoré nás môžu preskúšať či sme zakotvený v našom predsavzatí, ktoré sme prijali pri krste, stať sa svätými. Sme poznačený dedičným hriechom, ktorý je príčinou, že sme náchylný padnúť. Máme však rozum a slobodnú vôľu, ktorými sme podobný Bohu, aby sme si volili dobro a odmietali zlo.

MY: Drahí bratia a sestry, ako príklad a povzbudenie na ceste k svätosti nám môžu byť svätý, ktorí už prešli túto cestu životom za sprievodu Krista. Sv. Tomáš Morus, ktorý žil v Anglicku, v dobe kráľa Henricha VIII, bol laikom, otcom štyroch detí. Pracoval ako najvyšší štátnik na kráľovskom dvore. Tiež bol osobným priateľom kráľa Henricha. Kráľ a aj ľudia v Anglicku ho mali veľmi radi, lebo videli z jeho skutkov čestnosť, spravodlivosť, úprimnú lásku a trpezlivosť. Tomáš Morus žil svoju vieru v rodine a aj v práci, jednoducho všade, kde bol. Ako to z dejín Anglicka poznáme, kráľ Henrich VIII. chcel zanechať svoju manželku a vziať si svoju milenku za druhú ženu. Žiadal preto od pápeža nulitu manželstva. Cirkev nevidela dôvod, prečo má byť neplatné kráľovo manželstvo, preto pápež nevyhovel jeho žiadosti. Kráľ Henrich často chodil za svojim priateľom Tomášom, aby sa aj on prihovoril zaňho u pápeža a bol na strane kráľa. Tomáš hoci bol priateľom kráľa pri rozhovoroch s ním nesúhlasil s kráľovým postojom a snažil sa ho upozorniť, že zišiel z cesty, kde je vodcom Ježiš a jeho Cirkev. Kráľ sa nechcel zriecť svojho postoja a hriechu, v ktorom žil. Naproti tomu sa sám vyhlásil za hlavu katolíckej cirkvi v Anglicku. Svojho priateľa Tomáša dal do väzenia za to, že nie je poslušný jemu ako hlavy cirkvi v Anglicku. Nakoniec kráľ Henrich VIII dal Tomášovi Morusovi stať hlavu. Tomáš Morus sa tak stal mučeníkom za vernosť evanjeliu a Cirkvi, a tým prišiel do cieľa svojej cesty na zemi. Iným príkladom ako žiť evanjelium vo svete sú nám ostatní svätci. Svätý Augustín hovorí: „Miluj a rob, čo chceš.“ Láska má byť základom našej činnosti počas dňa.

Určite každý z nás vie, v čom by sa mal zlepšiť, čo by mal obmedziť, aby pokročil vpred na ceste k svätosti. Dalo by sa tu vymenovať konkrétne skutky a povedať o nich niečo. Dnes, ale chcem vás povzbudiť ku konkrétnym predsavzatiam, ktoré môžu konkrétne pomôcť.

Milé deti a mládež, skúste si dať dnes predsavzatie počúvať rodičoch, urobiť im skutok, splniť si svedomito svoje povinnosti do školy. My ostatní, drahí bratia a sestry, snažme sa žiť dnes evanjelium vo svojom okolí, pri priateľoch, zajtra v zamestnaní, na ulici, v obchodoch, aby mohli tí, ktorí nás sledujú povedať: „Pozrite ako sa dokážu milovať, odpúšťať a prijímať jeden druhého.“ Skúsme sa stať svetlom sveta a soľou zeme a nech z našim postojov žiari čistota a ochota byť lepším.

ADE: Drahí bratia a sestry, na začiatku som spomínal ako sa niekto opýtal, čo je to byť kresťanom. Byť pravým kresťanom znamená stať sa svätým, preto snažme sa nasledovať Ježiša, nášho pravého učiteľa na tejto ceste k spáse. Amen.