Po Tridentskom koncile
Obnovou liturgie sa Tridentský koncil zaoberal až druhotne. V dekréte De observandis et evitandis in celebratione missae sa zaoberal okrajovo účasťou veriacich na bohoslužbe obety. V prvom rade definoval obetný charakter svätej omše a vyriešil otázku reálnej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii, ktorú začal popierať protestantizmus.1
Konkrétne koncil povzbudil veriacich, aby prijímali Eucharistiu sviatostne a nielen duchovne, a zapájali sa do bohoslužby obety spevom. Texty modlitieb nechal naďalej v latinčine.2
Ďalším významným krokom k prehĺbeniu aktívnej účasti bolo zjednodušenie slávenia Eucharistickej obety, odstránenie mnohých zvykoch a vydanie jedného misála3 platného v celej Cirkvi. 4
Všeobecne však účasť ľudu na bohoslužbe obety po Tridentskom koncile ostala v pozeraní a nábožnom počúvaní. Cirkev ich naďalej povzbudzovala k častejšiemu prijímaniu Eucharistie, aby sa takto zjednotili s obetou Kristovou. Tiež vyzývala ľud, aby spevom oslavoval a ďakoval Bohu za všetky dobrodenia. Veriaci však naďalej ostávajú pasívni a obmedzujú sa na vykonávanie súkromných pobožností, prípadné zapájanie sa spevom.5
Osvietenstvo chcelo tiež napomôcť aktívnejšej účasti veriacich na bohoslužbe obety. Katolíckych osvietencov môžeme rozdeliť do dvoch prúdov – radikálny a umiernený. Predstaviteľom radikálneho prúdu bol Anton Vitus Winter, ktorý v knihe Erstes deutsches kritisches Messbuch predkladá vzor tzv. „reformovanej svätej omše.“ Svätá omša je slávená v národnom jazyku a oltár je obrátený smerom k ľudu. Veriaci do bohoslužby obety majú byť zapojení tým, že prefácia je spievaná, ďalej kňaz pokračuje voľným rozprávaním udalostí Poslednej večere s premením a pozdvihovaním. Nasleduje voľne utvorená anamnéza, kde je Eucharistia označená ako naša obeť. Počas modlitby Otče náš, je za každou prosbou vysvetľujúca vsuvka. Po speve počas svätého prijímania nasleduje „posledná modlitba“, záverečná pieseň a „posledný príhovor“ bez požehnania. Veriaci sú tu aktívnejšie zapojení, ale sviatostný ráz liturgie ustupuje pred morálnym do úzadia. Umiernené krídlo osvietencov nešlo až tak ďaleko, aby na úkor aktívnejšieho zapojenia veriacich ustúpil sviatostný ráz liturgie do úzadia.6 Reformu činnej účasti na bohoslužbe obety videli v jej zjednodušení, odstránení nezrozumiteľných obradov, v odporúčaní neslúžiť viac svätých omší v jednom kostole, v spievaní piesní v národných jazykoch a začatí používania národného jazyka.7
V nasledujúcom období na formáciu aktívnejšej účasti veriacich na bohoslužbe obety pozitívne vplývalo vznikajúce liturgické hnutie. Obnova liturgie začína „zdola“ z pastorálnych požiadaviek vo farnostiach a končí sa revíziou liturgických kníh cirkevnou autoritou.8
Pius Parch v tzv. „recitovanej svätej omši“ (Chormesse) chcel prispieť k aktívnemu zapojeniu veriacich do bohoslužby obety tým, že opätovne zaviedol obetný sprievod, a to nie len s chlebom a vínom, ale veriaci prinášajú tiež dary pre chudobných a pečivo, ktoré bolo po ukončení svätej omše použité na „agapách“ v sakristii. Pozdrav pokoja prebiehal podaním ruky alebo kolovaním tabuľky medzi veriacimi. Samozrejme svätá omša bola v národnom jazyku a ľud sa do nej zapájal spevom. Neskôr zaviedol „zborovú svätú omšu“ (Betsingmesse), kde sa ľud zapája do bohoslužby obety spevom Ordinária (Sanctus) na jednoduchú vžitú melódiu. Kňaz vyzýval ľud k dialógu. On sa modlil latinsky a veriaci odpovedali v ľudovom jazyku.9
V krypte kostola v Maria Laach sa od r. 1921 začala slúžiť svätá omša tvárou k ľudu – svätá omša spoločenstva (Gemeindemesse). Bola sprevádzaná spevom a modlitbami v reči ľudu.10
Aktívna účasť sa chcela dosiahnuť aj vzdelávaním jednoduchých veriacich, konaním rôznych kongresov alebo prekladaním misálov do národných jazykov. Činné zapojenie veriacich do bohoslužby obety liturgické hnutie videlo v zjednodušení obradov, v zavedení ľudového jazyka, spievaní piesní; aby sa ľud takto zapojený a prítomný na Eucharistii stal navzájom jedným srdcom a zmýšľal rovnako s celebrujúcim kňazom.11
Tieto a podobné prvky na oživenie účasti na bohoslužbe obety sa rozvíjali medzi teológmi, študoval sa ich historický pôvod a postupne sa zavádzali do bohoslužby obety. Pápeži ako Pius X., Pius XI. a Pius XII. si vážili činnosť liturgického hnutia a podobne vyzývali veriacich, aby sa do bohoslužby obety zapájali najmä spevom12 a častým svätým prijímaním.13 Takto potom budú zjednotení s Kristom i navzájom medzi sebou.14
Pius XII. v encyklike Mediator Dei upozorňuje veriacich pred netrpezlivým a roztržitým prežívaním Eucharistickej obety15 a vyzýva ich, aby si uvedomili, že eucharistická obeť sa prináša nielen rukami kňaza, ale v určitom zmysle aj nimi samými.16
Sláviť eucharistickú obetu sa povolilo aj vo večerných hodinách, čo privítali veriaci, ktorí cez deň pracovali.17 K častejšiemu pristupovaniu k svätému prijímaniu napomohlo aj skrátenie eucharistického pôstu.18 Konečná obroda aktívnej účasti veriacich na bohoslužbe obety sa uskutočnila počas Druhého vatikánskeho koncilu.19
1 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 109 – 111.
2 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, s. 7.
3 Misál Pia V., vydaný v r. 1570, sa používal v Cirkvi až po Druhý vatikánsky koncil.
4 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 72.
5 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998, s. 54 – 56.
6 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, s. 8.
7 Porov.: BEITL, J.: Liturgika I. Bratislava : Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta, 1993, s. 46.
8 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998, s. 56.
9 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2004, s. 19.
10 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 73 – 74.
11 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 1998, s. 58.
12 Viac pozri v Pius X. Tra le Sollecitudini (20.11. 1903), Pius XI. Divini cultus (20.11. 1928), Pius XII. Musicae sacrae disciplina (23.12. 1955).
13 Viac pozri v Pius X. Quam singulari (8.8. 1910), Pius XII. Mediator Dei (20.11. 1947) a Mystici corporis (29.7. 1943).
14 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 121 – 129. a 183 – 194.
15 Porov.: PIUS XII.: Mediator Dei. Rím : Liberia editrice Vaticana, 1947. Slovenský preklad: STANISLAV, M.: Mediator Dei : encyklika o posvätnej liturgii z 20.11. 1947. Košice : Verbum, 1948, čl. 79.
16 Porov.: PIUS XII.: Mediator Dei. Rím : Liberia editrice Vaticana, 1947. Slovenský preklad: STANISLAV, M.: Mediator Dei : encyklika o posvätnej liturgii z 20.11. 1947. Košice : Verbum, 1948, čl. 91.
17 V Belgicku sa mohla sláviť svätá omša večer už v r. 1947 a v celej Cirkvi to bolo povolené v r. 1953.
18 Eucharistický pôst skrátil Pius XII. konštitúciou Christus Dominus (1953) a následne ešte v motte proprio Sacram communionem (29.3. 1957).
19 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 191 – 194.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára