Dejiny svätej omše pred Tridentským koncilom

Pred Tridentským koncilom

by Marián Tomašov

Prvotná rímska liturgia svätej omše v jej celkovom rozsahu sa nezachovala. Pápeži 11. a 12. stor. boli často nútení pre rôzne miestne okolnosti odísť z Ríma a zdržiavať sa na talianskom vidieku. Tam nemohli dopodrobna slúžiť všetky obrady pápežského dvora ako to robievali v Ríme. Takto vznikala skrátená forma rímskej liturgie. Keď sa neskôr vrátili naspäť do Ríma zachovali si túto skrátenú formu.¹

V 8. a 9. stor. sa uskutočnila romanizácia galikánskej liturgie. Franský kráľ Pipin Krátky okolo r. 754 rozkázal zaviesť rímsku liturgiu podľa rímskych liturgických kníh na svojom území. Toto rozhodnutie nebolo len náboženské, ale aj politické. Ono malo nie len napomôcť jednote liturgie svätej omše, ale aj spojenectvu s Rímom.² O jednotnú liturgiu svätej omše s Rímom sa pokúsil tiež benediktínsky mních Augustín medzi Amglosasmi a sv. Bonifác v germánskych krajinách. Nariadenie kráľa Pipina Krátkeho bolo naplno zrealizované až Karolom Veľkým. Pipinovi chýbalo zodpovedajúce množstvo liturgických kníh. Karol Veľký poprosil pápeža o sakramentár. On mu dal kópiu redakcie Sacramenatria Gregorianum, ktorá sa nazývala výstižne po danom pápežovi Sacramentarium Handrianum. Bol však neúplný. Doplnky pochádzajú od sv. Benedikta z Aniana.³

Výsledkom tzv. karolínskej reformy bolo obohatenie liturgie svätej omše na Západe. Počas svätej omše sa objavili nové ríty ako dedikácia oltára a kostola, požehnanie opáta, ale aj obrady Kvetnej nedele a Veľkého týždňa. Do omšových textov sa dostávajú časté apológie (sebaobviňovania z pocitu nehodnosti), sekvencie, trópy, procesie a liturgické dramatizácie. V slávení svätej omše sa viac udomácňuje latinský jazyk ako prvok priblíženia sa k Rímu.⁴

Už od 9. stor. sa dá pozorovať zvláštny jav, že kňazi slúžia tichú svätú omšu (missa privata vellecta) pri bočných oltároch bez účasti ľudu. Je pravdou, že v 4. a 5. stor. sa výnimočne vyskytlo takéto slávenie, ale v rannom stredoveku zdá sa to byť pravidelné. Príčinou boli rôzne bratstvá, ktoré vznikali pri kláštoroch, a kde sa za zosnulých členov slúžil určitý počet svätých omší. Veriaci tiež chceli mať účasť z duchovných dobier svätej omše, tak dávali slúžiť sväté omše na rôzne úmysly. Kňazom prinášali štipendiá za ne. Takto sa sväté omše slúžili viac krát do dňa v tom istom chráme a nebolo vždy možné, aby pri nich boli samotní veriaci alebo asistencia. Preto texty určené pre lektorov a spevákov nemal kto čítať, a časti v sakramentárii určené pre kňaza sa zdali byť príliš krátke a neodpovedali dôstojnosti a vznešenosti obetného úkonu, sám kňaz začal čítať potichu čítania a spev zboru (proto missa lecta). Do sakramentárov sa pridávajú čítania a spevy zboru, aby celebrujúci kňaz mal všetko pohromade. Namiesto lámania veľkej hostie zaviedli sa malé hostie k svätému prijímaniu. Namiesto predtým dlhého obetovania darov a prípravy k svätému prijímaniu, zavádza sa krátky verš na obetovanie darov a k svätému prijímaniu. Tiež sa ustálila tichá modlitba na začiatku svätej omše. Tento ráz tichej svätej omše ovplyvnil aj slávnostnú svätú omšu, kde sa celebrant modlil sám modlitby k obetovaniu a k svätému prijímaniu. Čítal potichu čítania a spevy, ktoré čítali lektory a spieval zbor. Na Východe táto prax tichých svätých omší nie je. Dôvodom je, že tam asi neboli známe štipendiá.⁵

V stredoveku sa v liturgii objavil nárast eucharistického kultu. Bola to spontánna reakcia na herézy, ktoré popierali reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Ovplyvnilo to aj slávenie svätej omše. Kňazi začínajú (okolo r. 1000) slúžiť svätú omšu chrbtom k ľudu. Takto zacláňali pohľad na Eucharistiu, preto sa zavádza, že po konsekrácii sa vyzdvihne Eucharistia, aby ju veriaci mohli vidieť a adorovať. Takéto pozdvihovanie sa začína objavovať okolo r. 1200. V pozeraní na hostiu veriaci videli obsiahnutie rôznych milostí. Viedlo to až k tomu, že kňaz aj počas svätej omše vyložil Najsvätejšiu sviatosť, aby ľud mohol na ňu hľadieť a on sám slúžil pod ňou svätú omšu. Kult Eucharistie narastal aj mimo slávenia svätých omší. Sviatosť oltárna sa vystavovala k poklone mimo svätých omší a vznikali Eucharistické procesie. Od tých čias poznáme procesie na Božie Telo, na Vzkriesenie a výročnú poklonu vo farnostiach.⁶

„Charakteristickou vlastnosťou nábožnosti toho obdobia je kvantitatívne chápanie hodnoty svätej omše. Vzniká dokonca zvláštna inštitúcia kňazov určených jedine na slúženie svätej omše – altaristi (nevedeli nič z teológie). Sprievodným znakom tejto skutočnosti bolo stavanie viacerých oltárov v kostoloch, dokonca aj provizórnych.“⁷

Obľúbené boli votívne sväté omše. Boli to sväté omše s vybranými formulármi podľa želania (ex voto) ľudu alebo samého celebranta. Nastal rozvoj sviatkov Pána k rôznym udalostiam zo života Krista. Rozvíjala sa aj Mariánska úcta a kult svätých. Vznikali rôzne bratstvá. Objavovali sa obrady s tzv. liturgickými drámami. Inscenovali sa niektoré liturgické texty, najmä na Božie narodenie a Veľkú noc. Do liturgie svätej omše sa dostali napr. obrady Božieho hrobu a Vzkriesenia. Ľudia začali počas svätých omší spievať piesne v národných jazykoch, pretože omšový jazyk latinčina bola ľudu mimo rímskych krajín nezrozumiteľná. V Uhorsku sa začalo rozprávať počas svätej omše, proti čomu bojovali kazatelia svojimi kázňami.

V 13. a 14. stor. františkáni mali veľký vplyv na formovanie liturgie svätej omše. Koordinovali rímsku liturgiu s potrebami veriaceho ľudu. Po obradoch liturgie rímskej svätej omše, vkladali rôzne ľudové pobožnosti ako jasličkové pobožnosti, drámy umučenie Ježiša Krista a náboženské piesne.⁸

V porovnaní so starovek, svätá omša stráca svoj spoločenský charakter. Stáva sa viac záležitosťou kléru. Veriaci málo čo rozumejú so slávenia svätej omše, a preto si počas nej vykonávajú rôzne iné pobožnosti.⁹

1 Porov.: ÁKOS, M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 49 – 50.

2 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 43.

3 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 45.

4 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 43 – 44.

5 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 159.

6 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 44.

7 AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 48.

8 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 44 – 45.

9 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 49.