Dejiny svätej omše v prvokresťanských časoch

by Marián Tomašov

Ježiš Kristus pri Poslednej večeri ustanovil Eucharistickú obetu svojho tela a krvi, aby ňou v priebehu dejín zachoval obetu kríža, kým nepríde v sláve.¹ „V apoštolských a poapoštolských časoch sa liturgia vymedzovala na podstatné obrady. Ešte nemala modlitbovo – obradný rámec. Jednoduché liturgické obrady v celej Cirkvi boli viac-menej rovnaké. Ako táto prvotná liturgia vyzerala, môžeme sa dozvedieť z kníh Nového zákona.“² „Tri synoptické evanjelia a sv. Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Sv. Ján zasa uvádza Ježišove slová v kafarnaumskej synagóge, ktoré pripravujú ustanovenie Eucharistie: Kristus označuje sám seba za chlieb, ktorý zostúpil z neba (porov. Jn 6).“³ Sv. Lukáš ustanovenie Eucharistie opisuje takto: „Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: „Veľmi som túžil jesť s vami tohoto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.“ Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: „Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo.“ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 15 – 20). Sv. Marek opisuje ustanovenie Eucharistie: „Keď jedli, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával im, hovoriac: „Vezmite, toto je moje telo!“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky, dal im ho a všetci z neho pili. A povedal im: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých. Veru, hovorím vám: Už nebudem piť z plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť nový v Božom kráľovstve“ (Mk 14, 22 – 25). Sv. Matúš opisuje ustanovenie Eucharistie: „Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26, 16 – 29). Z týchto opisov vidieť, že vždy prvotným vysluhovateľom Eucharistie je sám Pán Ježiš. Zo slov ustanovenia sú odvodené podstatné prvky svätej omše: konsekrácia (toto je moje telo ...), prijímanie (lámal a dával ...).⁴

Okrem týchto dvoch podstatných zložkách, nájdeme v týchto opisoch aj prvky, ktoré slúžili ako podnety k ďalším obradom. U sv. Jána čítame (porov. Jn 13, 1 – 20), že Ježiš umyl apoštolom nohy a sám vysvetľuje zmysel tohto úkonu: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý“ (Jn 13, 10). Takéto obrady „očisťovania“ nachádzame na začiatku každej sv. omše. V dnešnej svätej omši je to úkon kajúcnosti.

Pán Ježiš „vzdával vďaky.“ V gréčtine má formu eulogein, eucharistein. Toto slovo slúži na označenie Eucharistie, ale tiež Eucharistickej modlitby počas svätej omše (najmä prefácie).

„Rozlomil chlieb.“ Dôležitý obrad, lebo v apoštolských časoch volali svätú omšu Lámaním chleba. Ježiš povedal pri Poslednej večeri reč. Sv. Ján to zachytil a označil ako rozlúčkovú reč (porov. Jn 14 – 17). Apoštoli na konci večere zaspievali chválospev (porov. Mt 26, 30; Mk 14, 26). Vieme, že tento chválospev pozostával z tzv. žalmu Hallel (Ž 112 – 117) a žalmu 135. Vidíme, že okrem podstatným častí svätej omše, boli ja iné zvyky, ktoré sa mohli postupne vyvinúť na obrady a tak sa začleniť do liturgie svätej omše.⁵

Apoštoli plnili Ježišov príkaz, ktorý im dal pri Poslednej večeri, aby robili na jeho pamiatku to isté, čo robil on sám (porov. Lk 22, 19). Robili podobne ako Ježiš pri Poslednej večeri: vzali do rúk chlieb a víno, vzdávali vďaky, opakovali slová Pána Ježiša a potom podávali telo a krv Kristovu prítomným veriacim. Výstižne to opísal sv. Pavol v liste Korinťanom: „Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku“ (1 Kor 11, 23 – 25).⁶

K sláveniu Eucharistickej hostiny prevzali zvyky každodenných alebo sobotňajších židovských obradov. Eucharistiu slávili po domoch spolu so židovskou večerou. K usporiadaniu večernej hostiny agapé si pravdepodobne vzali za vzor sobotňajšiu židovskú slávnostnú večeru, pri ktorej najskôr požehnávali kalich a chlieb a chváliac Boha ho prijímali.⁷

Vo Svätom Písme máme niekoľko zmienok takejto Eucharistickej slávnosti spojenej s hodmi lásky – agapé. V Skutkoch apoštolov sa hovorí o kresťanoch z Jeruzalema, ktorí sa často schádzali na hodoch lásky, ktoré boli spojené s Eucharistickou slávnosťou (Sk 2, 42.46). Sv. Pavol pri svojich misijných cestách sa tiež zúčastňoval na Eucharistických bohoslužbách spojenými s hodmi lásky (Porov. Sk 20, 7 – 11; 1 Kor 11, 17 – 34). Takto sa dá vyvodiť, že v apoštolskej dobe, keď ešte kresťanstvo nebolo jasne oddelené od židovstva, Eucharistia sa slávili po alebo v rámci večere agapé.⁸

V prvotnej Cirkvi centrom liturgického života bola Eucharistia. Kresťania sa zhromažďovali na jej slávenie v súkromných domoch. Naproti tomu na modlitbovo – didaktické pobožnosti, apoštoli a prví kresťania židovského pôvodu, chodili ešte do synagóg alebo do svätyne. Postupne kresťania opúšťali synagógy a tieto dve pobožnosti, eucharistickú a modlitbovo – didaktickú, spojili. V takejto forme pretrvala svätá omša až dodnes.⁹ V tom čase neboli presne stanovené liturgické texty čítaní či eucharistických modlitieb. Čítali sa starozákonné spisy, spievali sa žalmy. Keď boli napísané niektoré novozákonné spisy, tak aj tie sa čítavali. Texty modlitieb sa prednášali spontánne.¹⁰

Ako vyzerala svätá omša v poapoštolských časoch začiatkom 2. a v 3 stor. sa dozvedáme najmä z Didaché (napísané okolo r. 80 – 130), listu Klementa Korinťanom (napísaný okolo r. 96), Apológie od sv. Justína (napísaná v pol. 2. stor.) a z Apoštolských tradícii od Hypolita (napísané okolo r. 200 – 235). Dá sa už povedať, že svätá omša je oddelená od agapé. Veriaci sa zhromažďovali na slávenie Eucharistie nie večer, ale skoro ráno najmä v prvý deň týždňa – nedeľu. Takto večera, ktorú sprevádzala Eucharistickú obetu bola nahradená čítaniami zo Svätého Písma. Po čítaniach nasledoval krátky spev, po ňom krátky príhovor biskupa. Liturgia obety zostala i naďalej jednoduchá: ďakovná modlitba nad chlebom a vínom, konsekrácia a prijímanie. Tak to ostalo až do začiatku 4. storočia.¹¹

Oficiálne uznanie kresťanského náboženstva v Rímskej ríše Milánskym ediktom (r. 313) prinieslo vývoj aj v liturgii. Začali sa budovať mnohé cirkevné stavby, lebo počet veriacich narastal. V týchto priestranných bazilikách liturgia svätej omše naberala väčšiu nádheru, následkom čoho si prisvojuje mnohé prvky z ceremónii dvora. Stráca sa domáci charakter slávenia svätej omše. Objavujú sa slávnostné sprievody, užívanie úradných insígnií, trón, preberajú sa dvorné etikety ako úklony, pozdravy, privítania. V tomto rozvoji celého kresťanstva sa vyvíjajú aj dva veľké rodiny obradov v liturgii – Východná liturgia a Západná liturgia. Za čias pápeža Damáza latinčina vytláča grécky jazyk z rímskej liturgii. Rímska omšová liturgia dostáva už svoj typický charakter. Zaniká improvizácia počas omšových modlitieb a namiesto toho texty ustaľujú a zjednocujú Pápež Lev veľký sa snažil o zjednotenie liturgických textov najmä z dôvodu šírenia sa bludov.¹²

1 Porov.: KKC 1323

2 SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 36.

3 KKC 1338

4 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 14 .

5 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 14 – 15.

6 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 147.

7 Porov.: ÁKOS, M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 33.

8 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 16 – 17.

9 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 36

10 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 148.

11 ÁKOS, M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 43.

12 SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 40.