Dejiny svätej omše po Tridentskom koncile

Po Tridentskom koncile

by Marián Tomašov

Od 14. stor. nastáva postupný úpadok liturgie. V každej diecéze sa zavádzali rôzne zvyky, ktoré neboli vždy v súlade s tradíciou a liturgiou. Niekde sa stávalo, že v jednom kostole sa nedržali rovnakého rítu. Svätá Stolica sa nedokázala zaoberať týmito otázkami, pretože ju sužovalo tzv. Aviňonské zajatie. Túžbu po reforme Cirkvi a s ňou spojenej liturgickej reforme v 15. stor. vyjadrovalo presvedčivé heslo: Reformatio Ecclesiae in capite et in membris (Reforma Cirkvi v jej hlave a údoch). Význační humanisti z Benátok a aj kamaldunskí mnísi, ako napr. V. Kvirini a T. Giustini, upozorňovali na potrebnú liturgickú reformu. Túžili po zjednodušení obradov svätej omše a reforme liturgických kníh. Vzbudzoval sa záujem o pramene liturgie, a tým aj o výskum dejín slávenia svätej omše. Verejnými vystúpeniami katolíckych, ale aj protestantských reformátorov, ako napr. Martina Luthera, urýchlili sa reformy v Cirkvi a zároveň aj v liturgii slávenia svätej omše.¹

Protestantský reformátor Martin Luther v dielach Ordung der Messe und Komunion fűr die Kirche in Wittenberg (1523) a Formula Missae zaviedol štrukturálne zmeny vo svätej omši. Omšový kánon je zachovaný, ale v diele Deutche Messe už vynecháva prefáciu. Do liturgie svätej omše zavádza ľudovú reč, spev piesní a žalmov. Jeho nástupca Zwingli v Zűrichu urobil podstatnejšie zmeny, nezmenená ostala iba časť po Sanctus a obmedzil slávenie svätej omše len na 4 krát do roka. Zwingli už neuznával skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii. Zwingliho reforma inšpirovala Kalvína v Ženeve a Knoxa v Škótsku.

Po spore medzi Henrichom VIII. a pápežom Klementom VII. vzniká v Anglicku anglikánska cirkev. Arcibiskup z Canterbury Tomáš Cranmera vylučuje z liturgie slávenia svätej omše všetko, čo nie je bezprostredne aspoň uaunačené v evanjeliách. The Bool of common Prayer (1549) obsahuje modlitby spojené s liturgiou, katechetické prvky, vyznanie viery, plán čítania Svätého Písma, spevy žalmov. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že anglikánska svätá omša si zachovala určité prvky stredovekej svätej omše.²

Cirkev v tomto období nejednoty túžila zvolať koncil, na ktorom by sa tieto naliehavé požiadavky vyriešili. Pápež Pavol III. sa dohodol s cisárom Karolom V. zvolať koncil na 23. mája 1537 do Mantony, žiaľ francúzsky kráľ to prekazil. Nový termín bol 29. júna 1542 do Tridentu. Francúzsko – nemecká vojna to opäť prekazila. Nakoniec bol zvolaný na 15. marca 1545 do Tridentu, ale zišiel sa až 13. decembra 1545. Koncil mal tri periódy. Liturgiou svätej omše sa zaoberal až v poslednej perióde od januára 1562 do decembra 1563. Prvé dve periódy sa zaoberali najmä dogmatickými záležitosťami viery a Eucharistie.³

„Východisko celej liturgickej reformy tvoria dogmatické a disciplinárne dekréty XXII. zasadania snemu (17.9.1562). Výslovne sa definoval obetný charakter svätej omše, právoplatnosť jej obradov, dôstojnosť rímskeho kánona. Už predtým, keď sa r. 1546 – 1547 rokovalo o používaní Svätého Písma, hovorilo sa o misáli a na samom koncile nechýbali pripomienky ani o návrhoch na reformy veci, týkajúce sa abusus missae (neprístojnosti v omši), napr. prefácie s legendárnym obsahom, modlitby a rôzne spevy po premenení (modlitby za aktuálne potreby, litánie, mariánske antifóny), omšové formuláre pochybného pôvodu a predovšetkým zneužívanie votívnych omší, povera, zatláčanie nedele a dní cirkevného roka.“⁴

V konečnej miere koncil pripravil cestu k zjednoteniu obradov slávenia svätej omše na Západe. Konkrétne veľkú zásluhu majú na tom pápeži po koncile, najmä Pius V., ktorý vydal obnovený Rímsky misál v r. 1570 a Rímsky breviár v r. 1568. Všetky partikulárne Cirkvi a rehole, ktoré používali viac ako 200 rôzne nejednotné omšové texty, boli zaviazané prijať tento nový Rímsky misál. Klement VIII. v r. 1596 vydal Rímsky pontifikál a v r. 1600 Biskupský ceremoniál, ako sláviť svätú omšu s biskupom. Pavol V. v r. 1614 zaviedol jednotu vo vysluhovaní sviatostí vydaním Rímskeho rituálu.⁵

Svätá omša podľa tohto nové misála, ktorý platil v nasledujúcich štyroch storočiach, sa delila na dve hlavné časti: Omšu katechumenov a omšu veriacich alebo Bohoslužbu slova a Bohoslužbu obety. Na omši katechumenov sa mohli zúčastniť veriaci a katechumeni, ktorí po Créde, odchádzali, lebo ešte neprijali krst. Omšu katechumenov tvorila Stupňová modlitba, Prosba o príhovor svätých - Confiteor, Introit – vstupná pieseň, Kyrie, Gloria, Orácia – modlitba dňa, Čítanie, Graduál, Traktus, Sekvencia – na niektoré sviatky a slávnosti, Evanjelium, Homília – ak bola, Credo – Vyznanie viery. Omšu veriacich tvorilo Offertorium – pieseň obetovania, Obetovanie chleba, Príprava kalicha, Obetovanie kalicha, Obetovanie seba, Prosba o posvätenie darov, Lavabo – umývanie rúk, Obetovanie Najsvätejšej Trojici, Orodovanie bojujúcej Cirkvi, Secreta – tichá modlitba, Prefácia a sanktus. Potom nasledoval Kanón, ktorý obsahoval: Obetná prosba za Cirkev, jej pastierov a údov, Spomienka na jednotlivých veriacich a na zúčastnených na svätej omši, Spomienka na oslávenú Cirkev, Prosba o prijatie darov, Prosba o premenenie darov, Konsekrácia, Spomienka na Vykupiteľské dielo Kristovo, Prosby o prijatie darov, Spomienka na trpiacu Cirkev, Prosba o spoločenstvo so svätými, Prosba o posvätenie všetkých stvorených darov, Oslava Najsvätejšej Trojici, Modlitba Otče náš, Prosba o zbavenie od všetkého zla, Lámanie chleba, Agnus Dei – Baránok Boží, Prosby o ovocie svätého prijímania, prijímanie kňaza a veriacich, Communio – pieseň prijímania, Postcommunio – ďakovanie. Svätá omša končila Prepustením veriacich – Ite, missa est, nasledovala Modlitba k Najsvätejšej Trojici, Požehnanie, Posledné evanjelium.⁶

Svätá omša sa slávila v latinskom jazyku, s výnimkou niektorých gréckych a latinských viet. Veriaci sa na nej zúčastňovali skôr ako diváci, ktorý počúvali a sledovali, čo robí kňaz. Veľký význam urobilo vytvorenie spevníkov, v ktorých boli piesne počas svätej omši. Sv. Peter Kanízius ich nazval požehnaním pre Cirkev.⁷

Aj napriek veľkému úsiliu Tridentského koncilu a pápežov po ňom, slávenie svätej omše zostáva pre veriacich pokladom uzatvoreným, cudzím a dielom kléru. Nábožnosť ľudu sa rozvíjala v smere pobožností so súkromným charakterom počas slávenia svätej omše ako bol napr. ruženec. Nastáva rozchod medzi vonkajším slávením a vnútorným prežívaním svätej omše.⁸

V Cirkvi po Tridentskom koncile sa uskutočňujú reformy, ktoré poskytol koncil. Okrem misála Pia V., Sixtus V. v r. 1588 založil Kongregáciu obradov. Táto kongregácia mala dbať, aby v Cirkvi na Západe v latinskom ríte sa konala liturgia podľa predpísaných rubrík. Jej úlohou bolo udržiavať a brániť stav liturgie, ktorú uzákonil Pius V. Kongregácia tiež vysvetľovala pochybnosti, ktoré vznikali, ale rubriky v misály nemohla meniť.

V nasledujúcich storočiach sa dbalo o „bezchybné odbavovanie svätej omše“. Na Kongregáciu obradov prichádzali rôzne dotazy aj o najmenších podrobnostiach ako sláviť svätú omšu. Z týchto odpovedí vznikol celý kódex rubrík s obsiahlymi komentármi a vyvinula sa veda o liturgii – rubricistika. Lev XIII. v r. 1898 zozbieral tieto dekréty a odpovede z Kongregácie obradov a vydáva ich pod názvom Decreta authentica Congregationis Sacrorum Rituum ex actis eiusdem collecta. Najznámejší komentár rubrík bol od B. Gavantiho Thesaurus rituum, ktorý vyšiel v r. 1628 v Miláne.⁹

Obdobie baroka vnieslo liturgie svätej omše vznešenosť a citový pátos. Barok chcel vykúzliť nebo na zemi pomocou farieb, foriem a nádhery. Kostoly sa stavajú tak, aby v nich človek videl odblesk neba. Oltár bol malý, prípadne bol len podstavcom pre Svätostánok. Svätá omša sa koná pod vyložením Sviatosti Oltárnej a končí sa Eucharistickým požehnaním. Keď bola vyložená Sviatosť Oltárna počas svätej omše, sväté prijímanie sa v nej nepodávalo, ale buď pred ňou alebo po nej. Homília alebo kázeň sa tiež presúvala pred alebo po svätej omši. Dochádza k zriedkavejšiemu pristupovaniu k svätému prijímaniu, často iba raz do roka. Antropocentrické zameranie baroka chápalo svätú omšu ako subjektívnu pobožnosť kňaza, ktorý čítal a veriaci mali mlčky počúvať. Stredovekú scholu cantorum nahradzovali platení speváci a hudobníci, ktorí opustili priestor okolo oltára a išli dozadu na chór. Tieto skladby počas svätej omše skôr pripomínali koncert ako doprovod k sláveniu liturgie.¹⁰

Cirkev v 17. a 18. stor. proti útokom z protestantskej strany, chcela obrániť a zdôvodniť slávenie svätej omše, siaha k historickému štúdiu liturgie svätej omše. Tieto štúdia ukazovali správnu interpretáciu obradov, skracovali vplyv symbolistov a pripravovali pôdu pre neskoršie hnutia liturgickej obnovy. Vedľajším účinkom štúdii bolo zrodenie negatívnych reformných myšlienok vo vnútri Cirkvi. Napr. jansenizmus a galikanizmus, ktoré volali k návrate k starej liturgii spred karolínskej reformy. Dokonca vydávajú neogalikánsky misál a breviár. Jozefinizmus v Rakúsko – Uhorsku chápal liturgiu svätej omše len ako dušpastiersky prostriedok.¹¹

Osvietenstvo vzbudzovalo záujem o liturgickú obnovu. Chceli svätú omšu zjednodušiť, odstrániť nezrozumineteľné obrady, neslúžiť súčastne viac svätých omší v jednom kostole, zaviesť národný jazyk do liturgie, čítať viac Sväté Písmo v ľudovom jazyku a poučovať veriacich. Spomínane reformy našli v Cirkvi uplatnenie až v neskoršej dobe.¹²

1 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 45 – 46.

2 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 53 – 54.

3 Porov.: NEPŠINSKÝ, V.: Liturgia na Slovensku v období Tridenského koncilu. Badín : Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 1998, s. 63 – 64.

4 AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 50.

5 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 46.

6 Porov.: BRIŠÁK, J.: Neznáma obeta – Výklad sv. omše a návod k vnútornej účasti na nej. Košice : Verbum, 1946, s. 97 – 99.

7 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 52.

8 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 46.

9 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 52 – 55.

10 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 55 – 56.

11 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 46 – 47.

12 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 56.