Dejiny svätej omše pred Druhým vatikánskym koncilom

Pred Druhým vatikánskym koncilom (liturgické hnutia)

by Marián Tomašov

Tridentský koncil sa snažil o oživenie liturgie svätej omše, aby bola prístupnejšia ľudu. Žiaľ v praxi táto výzva bola nevypočutá. Dôvod neúspechu bol v slabej vzdelanosti kňazov, ktorý slávili tieto sväté tajomstvá. Koncil určil, aby vznikali Semináre, ale liturgické vzdelanie v nich nebolo spočiatku kvalifikované pre nedostatočné akademické vzdelanie profesorov, ale aj o všeobecné presvedčenie v akademickej obci o potrebnosti takejto orientácie na starokresťanské pramene. V tejto dobe sa ešte nevedelo o niektorých dokumentoch, ktoré sa našli neskoršie v knižniciach. Vtedy považovali rímsku liturgiu svätej omše, značne ovplyvnenú gálskymi prvakmi, za nemennú od čias apoštolov. Takto Alkuinov sakramentár (814) bol považovaný za pôvodný rímsky obrad a stal sa základom misála Pia V.¹

Hnutie, ktoré sledovalo obnovu liturgie svätej omše založenú na pravdivom historickom štúdiu prameňov, sa začalo objavovať v 18. stor. vo Francúzku. Centrum tohto hnutia, ktoré sa snažilo, aby svätá omša bola veriacimi vedome prežívaná, bolo v benediktínskom opátstve v Solesmes. Hlavým iniciátorom bol opát Prosper Louis Pascal Guéranger.²

Prvým súborným dielom tohto opáta bolo Institutions liturgiques. Ide o príručku rímskej liturgie, ktorá sa zaoberá jej dejinami, kalendárom a jej rôznymi liturgickými oblasťami. Francúzsky biskupi toto dielo podrobili ostrej kritike. Najväčším a najdôležitejším dielom Prospera Guérangera je L’Anné liturgiques, kde sa zaoberal historickým a teologickým výkladom cirkevného roka. Tento opát sa vo svojich dielach snažil ukázať krásu a dôstojnosť liturgie svätej omše. Veľmi zdôrazňoval tradíciu, najmä sa opieral o cirkevných Otcov. Zdôrazňoval čítanie a vysvetľovanie Svätého Písma, z ktorého ma liturgia veľa čerpať. Tým reformátorom, ktorí zavádzali objavené staré zvyklosti len preto, že boli staré, vyčítal: „Je to nebezpečný a často vyvrátený omyl domievať sa, že zvyklosti prvých štyroch storočí kresťanstva boli úplne dokonalé, takže dnes by sa ich nebolo možné dotnúť bez toho, aby sa pokazila liturgia.“³ K otázke ľudového jazyka pri svätej omši nezaujal jednoznačný postoj. Pokojne prijal od pápeža Alexandra VII. zákaz prekladu misála do francúzštiny. Pre neho bolo odňatie latinčiny strata tajomstva v liturgii, ktoré ju ma neustále sprevádzať. Na druhej strane sa však zaslúžil o rozvoj gregoriánskeho spevu. Svojim liturgickým úsilím prináša svätej omši jej stratenú dôstojnosť, triezvosť a posvätnosť. Veriaci opäť môžu živšie a povedomejšie prežívať slávenie svätej omše. Aj keď opát Guéranger sledoval návrat do prvokresťanských časoch, jeho liturgia svätej omše vo všeobecnosti ostala stredoveká a nebola ani rímska. Pápež Pius XII. ju pomenoval „liturgickým arcgeologizmom.“⁴

Myšlienky opát Guérangera ovplyvnili ďalší vývoj v slávení svätej omše. V Nemeckom opátstve Bueron preložili v r. 1884 Rímsky misál do nemčiny ( tzv. Schottov misál). V opátstve Mária Lach sa slúžila v roku 1921 prvá svätá omša tvárou k ľudu – tzv. Dialogická omša. Z nej neskôr vznikla svätá omša spoločenstva – Gemeindemesse a svätá omša sprevádzaná modlitbami a spevom. V rakúskom kláštore Klosterrneuburg bol aktívny na liturgickom poli Pius Parch. Medzi jeho významné dielo patrí Výklad svätej omši v duchu liturgickej obnovy (1934). Snažil sa oživiť aktívnu účasť veriacich na svätej omši biblickými stretnutiami spojenými s výkladom Svätého Písma. Zaslúžil sa o rozširovanie liturgických textov na nedele a vydávaním modlitebníkov.⁵

K liturgickému hnutiu, ktoré sa začalo rozvíjať, sa pripájali teológovia, vedci, biskupi, farári a tiež mladí. Hlavným cieľom hnutia bola snaha o aktívnu účasť veriacich na svätej omši. Snažili sa o uvedomelejšiu účasť veriacich, aby dokázali hlbšie prežívať tajomstvá Kristovej obety. Apoštolská Stolica tiež podporovala toto rodiace sa hnutie. Pápež Pius X. vo svojom motu proprio Trale Sollecitudini (20.11.1903) potvrdil záujem o aktívnu účasť veriacich na svätej omši. Jeho dekrét Quam singulari (8.8.1910) mal tomu napomôcť. Veriacim uľahčil, aby sa čím skôr priblížili ku Kristovi v Eucharistii. Encykliky Pia XII. Mystici Corporis (1943) a Mediator Dei (1947) prejavili liturgickému hnutiu pozitívny vzťah zo strany Cirkvi. Usmernili jeho činnosť a spôsobili vznik liturgických inštitútov, komisií a sympózií. Liturgické hnutie svoju činnosť vyvíjalo sprístupňovaním liturgických textov veriacim, propagovaním misálu, prekladalo misály do národných jazykov (prvý krát v Beuron v r. 1884), spracovávalo metódy liturgického vyučovania na školách a vydávalo rôzne časopisy a brožúry. V roku 1958 Kongregácia obradov vydala Inštrukciu o posvätnej hudbe a liturgii, v ktorej usporiadala dovtedajšie výsledky liturgickej obnovy.⁶ Už za čias Pia XII. bol spracovaný Codex Rubricarum, ktorý však vydal až Ján XXIII. Tento pápež začal aj prípravu a zvolal Druhý vatikánsky koncil, kde sa hneď na začiatku rokovalo o otázkach liturgie a slávenia svätej omše.⁷

1 Porov.: RAGAN, G.: Liturgické hnutie na Slovensku. Košice : Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001, s. 13 – 14.

2 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 47.

3 GUÉRANGER, P.: Institutions liturgiques IV., s. 547 – 548, In: POLC, V.: Posvátna liturgie. Rím : SÚSCM, 1981, s. 144.

4 Porov.: RAGAN, G.: Liturgické hnutie na Slovensku. Košice : Liturgický inštitút Jána Jaloveckého, 2001, s. 16 – 22.

5 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 56 – 58.

6 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 47 – 48.

7 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 60.