Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe obety v prvokresťanských časoch

V prvokresťanských časoch

by Marián Tomašov

Obradné slávenie hostiny u Židov je podobné so slávením Poslednej večere. Ježiš Kristus však dáva nový zmysel tomuto spoločnému obradnému stolovaniu. On obrátil pohľad učeníkov od veľkonočnej obety baránka na obeť „zajtrajšiu“ (Veľký Piatok), kedy obetuje sám seba za hriechy, aby vykúpil ľudstvo. Túto „zajtrajšiu“ obetu sprítomnil v milostiplnej skutočnosti pri slávení Eucharistie v spoločenstve svojich učeníkov.¹

Apoštoli slávili spočiatku Eucharistiu spolu s hodmi lásky – agapé. Toto slávenie v rámci večere už však nemalo ráz hostiny, ako to bolo u Židov, ale formu spoločenstva. V miestnosti ostal iba jeden stôl okolo ktorého sa zhromaždili veriaci. Predstavený Bohoslužobného zhromaždenia prednášal modlitbu vďakyvzdania nad chlebom a kalichom. Táto modlitby sa neskôr stala vrcholom Bohoslužby obety, ktorej vyvrcholeným bolo premenenie chleba a vína na telo a krv Pána Ježiša Krista.²

Prítomní boli aktívne zapojený do bohoslužobného diania. Výhodou bol domáci charakter slávenia, ktorí všetci vnímali ako jedno spoločenstvo, ktorého centrom bol Kristus. Veriaci sa zapájali do liturgie najmä recitovaním alebo spievaním židovských modlitieb (napr. Svätý, svätý, svätý Pán Boh zástupov, recitovanie žalmov), výzvami ( napr. „Hore srdcia“ „Vzdávajte vďaky“)³ a dialogickou oslavou Boha (napr. „Pán s vami.“ „I s Duchom tvojím.“).⁴

Texty verejných modlitieb používaných pri Bohoslužbe obety boli improvizované. Išlo najmä o oslavnú modlitbu plnú obdivu nad Božími dielami.⁵

O konkrétnej účasti veriacich na Bohoslužbe obety v 2. stor. sa dozvedáme z Apológie od sv. Justína. V 65. kap. sa o účasti veriacich píše: „Potom (po Bohoslužbe slova) prinesú predstavenému bratov chlieb a víno s vodou a miešaným vínom. Ten to vezme (obetné dary) a vysiela Otcovi vesmíru v mene Syna a Ducha Svätého chválu a časť a vzdáva vďaky za to, že sme dostali od neho tieto dary. Keď skončil modlitbu a ďakovanie, všetok prítomný ľud zvolá, prisvedčujúc: Amen. „Amen“ je hebrejské slovo a znamená: nech sa tak stane! Keď predstavený vyslovil ďakovanie a všetok ľud prisvedčil, rozdeľujú diakoni, ako ich my nazývame, každému z prítomných z chleba, nad ktorým boli povedané slová ďakovania (t.j. z premeneného chleba, vlastne z eucharistického chleba), a tiež z vína s vodou na požívanie odnesú z toho neprítomným.“⁶ V 67. kap. sv. Justín pokračuje: „Po zakončení modlitby (modlitba veriacich) prináša sa, ako to už bolo povedané, chlieb a víno s vodou; predstavený vysiela prosebné modlitby podobným spôsobom ako i ďakovanie, dokiaľ je to možné. Ľud prisvedčuje, keď hovorí Amen, potom nasleduje rozdeľovanie toho, nad čím bolo povedané ďakovanie (čo bolo konsekrované alebo premenené na Eucharistiu), všetkým prítomným a neprítomným to potom diakoni odnášajú.

Konečne dávajú obzvlášť bohatí a tí, ktorí chcú, podľa ľubovôle, čo kto chce. Nasbierané složia u predstaveného, ktorý z toho vypomôže sirotám a vdovám a tým, ktorí pre chorobu alebo z inej príčiny to potrebujú, ako ja tým, ktorí zomierajú v žalári, a cudzincom, ktorí sa zdržujú krátky čas; slovom ujíma sa všetkých, ktorí sú v núdzi.“⁷

Z tohto opisu Bohoslužba obety ma tri základné časti: obetný sprievod, eucharistická modlitba s konsekráciou a rozdávanie Eucharistie. Vo všetkých troch častiach sú veriaci činne zapojený do oslavy Boha. V obetnom sprievode prinášajú dary chleba a vína na konsekráciu. Tento obetný sprievod nasleduje hneď po bozku pokoja, aby naznačil Ježišove slová a prinášaní daru pred oltár (porov. Mt 5, 23). Eucharistická modlitba ma črty dialógu (napr. odpoveď „Amen“). Sväté prijímanie rozdávali diakoni prítomným, ktorí v danej dobe ležali pri stoloch.⁸

Sv. Hypolit v diele Apoštolské tradície opisuje vysviacku biskupa spojenú so svätou omšou. Priebeh tejto slávnosti nám ukazuje obraz účasti veriacich na Bohoslužbe obety v 3. stor. „Keď sa stal biskupom, majú mu dať všetci ústami bozk pokoja. Diakon však mu má priniesť obetné dary. A keď on - a tiež aj kňazi - položil ruku na obetné dary, má ďakovať a hovoriť: Pán s vami všetkými! Shromaždený ľud odpovedá: l s duchom tvojím. - A ďalej: Hore srdcia! Ľud hovorí: Pozdvihli sme ich k Pánovi. A opäť: Ďakujme Pánovi! Shromaždenie odpovie: Je to hodné a spravodlivé. Ešte raz nech sa takto modlí a nasledujúce nech tak hovorí, ako sa to používa pri svätej obete. Potom modlia sa eucharistickú modlitbu, takže hovoria za predmodlievajúcim sa biskupom: Ďakujeme ti, Pane, skrze tvojho milého Syna Ježiša Krista, ktorého si nám poslal v posledných dňoch ako Spasiteľa a Vykupiteľa, ako Zvestovateľa svojho rozhodnutia. Je Slovo, ktoré pochádza od teba, skrze ktorého si všetko urobil podľa svojej vôle. Soslal si ho s neba do panenského lona. Stal sa telom a spočíval pod jej srdcom. Ako tvojho Syna zjavil ho Duch svätý, aby splnil tvoju vôľu a získal ti ľud, keď rozopäl svoje ramená (na kríži). Trpel, aby oslobodil trpiacich, ktorí veria v teba. Bol vydaný na umučenie podľa tvojej vôle, aby zničil smrť, zrušil satanské sväzky, vstúpil do predpeklia a vyviedol svätých, splnil prísľuby a otvoril bránu vykúpenia.

On vzal chlieb, ďakoval a hovoril: Vezmite, jedzte, toto je telo moje, ktoré bude zlámané pre vás. - A podobne (vzal) tiež kalich so slovami: Toto je krv moja, ktorá sa vyleje pre vás. Keď toto činíte, čiňte to na moju pamiatku.

V rozpomienke na jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie obetujeme teda tento chlieb a kalich a ďakujeme ti, že si nás urobil hodnými, aby sme stáli pred tebou a vykonávali ti kňazskú úlohu.

Prosíme ťa úpenlive, sošli svojho svätého Ducha na obetné dary tejto Cirkvi a spolu daj ho všetkým, ktorí z nich požívajú, aby im to slúžilo na spásu, aby boli naplnení Duchom ;svätým, pravdou a pevnosťou vo viere, aby ťa zvelebovali a ·chválili v tvojom Synovi Ježišovi Kristovi, v ktorom nech ti je sláva a moc vo svätej Cirkvi teraz i vždy i na veky vekov. Amen.“⁹

Po odpovedi ľudu, biskup požehná olej, syr alebo olivy.¹⁰ Potom nasledujú prípravné modlitby k svätému prijímaniu. „Biskup hovorí: Opäť úpenlivo prosme všemohúceho Boha, Otca nášho a Spasiteľa Ježiša Krista, nech nám ráči odpustiť, aby sme s chválou prijali túto svätú Sviatosť, aby nikoho z nás nenechal vinným, ale učinil hodnými všetkých, čo prijímajú svätú Sviatosť tela a krvi Krista, nášho všemohúceho Pána a Boha. Diakon povie: Modlite sa! Všemohúci Bože, keď prijímame túto svätú Sviatosť, daj, aby nik z nás nebol vinným, ale požehnaj všetkých v Kristovi, v ktorom nech je ti s ním i s Duchom svätým chvála a moc teraz i vždy i naveky vekov. Amen. Diakon hovorí (ďalej): Skloňte svoje hlavy, čo tuná stojíte. Večný Pane, ktorý poznáš, čo je skryté, tvoj ľud sklonil pred tebou svoju hlavu a podrobuje pred tebou tvrdosti srdca i tela. Vzhliadni na nich z príbytku svojho, ktorý si si stvoril, a po­žehnaj ich, mužov i ženy. Nakloň k nim svoje ucho a vypočuj ich prosby. Posilni ich silou ruky svojej a chráň ich od zlej vášne. Chráň ich na tele i na duši. Daj, nech by v nich a tiež v nás rástla viera a bázeň božia, skrze tvojho jediného Syna, v ktorom nech ti je s ním a s Duchom svätým chvála a moc :navždy a na večné veky. Amen.

Diakon hovorí (ďalej): „Pohliadnime“ atď. a biskup: Sväté svätým! Ľud odpovie: Jeden (je) svätý Otec, jeden svätý Syn, jeden Duch svätý. Biskup povie: Pán s vami všetkými. Ľud odpovie: I s duchom tvojím. Potom začnú chválospev a ľud pristúpi, aby prijal spasiteľný prostriedok svojej duše, skrze ktorý odpúšťajú sa hriechy.“¹¹

Po rozdelení svätého prijímania sa biskup modlí modlitbu po prijímaní: „Všemohúci Bože, Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus, ďakujeme ti, že si nám dovolil prijať zo svojho svätého tajomstva. Nepripočítaj nám to za vinu a na zavrhnutie, ale na obnovenie duše, tela a ducha, skrze svojho ho jediného Syna, v ktorom nech ti je s ním i s Duchom svätým.. chvála a moc po všetky veky, tak ako teraz vždy i na večné veky. Amen. Ľud povie: Amen. Kňaz hovorí: Otec s vami. všetkými.“¹²

Na záver slávenia Eucharistie biskup žehná prítomných veriacich vkladaním rúk: „Večný všemohúci Bože, Otec nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, požehnaj svojich služobníkov a služobnice, ochraňuj ich, pomáhaj im a zachráň ich silou svojho anjela. Ochraňuj ich a posilňuj v bázni svojím majestátom; vystroj ich, aby mysleli na to, čo je tvoje, a daj im, aby verili v to, čo je tvoje, a chceli to, čo je· tvoje. Udeľ im milostivo svornosti bez hriechu a hnevu skrze svojho jediného Syna, v ktorom nech ti je s ním i Duchom svätým tak ako teraz atď. Ľud odpovie: Amen. Biskup hovorí: Pán nech je s vami všetkými. Ľud: I s duchom tvojím. Diakon povie: Choďte v pokoji. A tým sa končí eucharistická slávnosť.“¹³

Z týchto opisov vidíme, že priebeh Bohoslužby obety je podobný ako u sv. Justína. Veriaci a celebrant tvoria jedno spoločenstvo. Spoločne sa modlia alebo ľud odpovedá na výzvy biskupa. Eucharistickú modlitbu prednáša spontánne sám biskup, ale v mene spoločenstva prítomných veriacich, ktorí to potvrdzujú záverečným súhlasom „Amen“ (Nech sa tak stane). Jazyk, ktorý sa používa je gréčtina a všetci jej rozumejú. Dalo by sa povedať, že v tomto období skoro nič nebráni uvedomelej účasti veriacich na svätej omši. Takto aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe obety je plná, kde laici počúvajú, modlia sa, dávajú, obetujú a prijímajú.¹⁴

Účasť všetkých kresťanov na Bohoslužbe obety v prvých storočiach bola hierarchicky usporiadaná. Biskup predsedal, diakoni posluhovali a veriaci sa aktívne zúčastňovali na nej.¹⁵

K aktívnej účasti na Bohoslužbe obety parilo aj uvedomelé prijímanie Eucharistie. O tom sa dozvedáme z Apoštolských konštitúcii zo 4. stor. a od sv. Cyrila Jeruzalemského. Apoštolské konštitúcie hovoria o prijímaní Eucharistie: „Keď všetci povedali Amen, diakon nech povie: ,Dávajte pozor!` A biskup nech zvolá k ľudu toto: ,Sväté svätým!` Ľud nech odpovie: ,Ty jediný svätý, jediný Pán, Ježišu Kriste, na slávu Boha Otca buď naveky oslavovaný. Amen. Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Hosanna Synovi Dávidovmu. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Boh, Pán, zjavil sa i nám. Hosanna na výsostiach.` Vtom prijíma biskup, potom kňazi, diakoni, subdiakoni, lektori, speváci a askéti a spomedzi žien diakonky, panny a vdovy, napokon deti a potom rad-radom všetok ľud, úctivo a s bázňou, v úplnej tichosti. A biskup nech podáva obetu so slovami: ,Telo Kristovo.` Prijímajúci nech odpovie: ,Amen.` A diakon nech podá kalich a pri podávaní nech povie: ,Krv Kristova, kalich života.` A ten, čo pije, nech odpovie: ,Amen.` Kým všetci dostanú sväté prijímanie, modlí sa žalm 33.“¹⁶

Sv. Cyril Jeruzalemský obrad svätého prijímania opisuje takto: „Potom kňaz hovorí: ,Sväté svätým!` Sväté je to, čo má pred sebou, keďže na to zostúpil Duch Svätý. Svätí ste aj vy, keďže ste sa stali hodnými Ducha Svätého. Sväté teda patrí svätým. Potom hovoríte: ,Jeden je svätý, jeden Pán, Ježiš Kristus.` Lebo naozaj svätý je len ten, kto je od prirodzenosti svätý. Ale i my sme svätí, hoci nie od prirodzenosti, ale skrze účasť, askézu a modlitbu.

Potom počujete speváka žalmov, ako vás volá božskou melódiou na prijímanie a hovorí: ,Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán!` Nenechajte však o tom posúdiť telesné hrdlo, nie, ale nech vás vedie nepochybná viera. Lebo tí, čo z neho pochutnajú, nie sú pozvaní chutnať chlieb a víno, ale spôsoby Kristovho tela a krvi. Keď teda prichádzaš, nechoď tak, že jednoducho nastavíš dlaň alebo roztiahneš prsty, ale uprav si ľavú ruku na spôsob trónu pre pravú, ako pre takú, ktorá má prijať Kráľa. A potom dlaň trošku skrčením prehĺb, prijmi telo Kristovo a pritom povedz: ,Amen.` Keď si potom opatrne posvätil svoje oči dotykom svätého tela, poži ho; dávaj však pritom pozor, aby sa ti z toho nič nestratilo. Lebo keby si z toho niečo stratil, utrpel by si pre to ujmu aj na svojich vlastných údoch. Lebo povedz mi: keby ti niekto daroval zlaté zrnká, nestrážil by si ich čo najopatrnejšie, nedával by si pozor, aby si ani jedno z nich nestratil a neutrpel tak škodu?! Nemáš teda ešte omnoho starostlivejšie dbať na to, aby si ani omrvinku nestratil z toho, čo je cennejšie ako zlato a drahokamy?

Potom po prijatí Kristovho tela pristúp ku kalichu krvi, nenastrkuj ruky, ale sa skloň a prosebne a úctivo vyslov: ,Amen` a posväť sa i tým, že prijímaš z Kristovej krvi. A kým cítiš ešte vlhkosť na svojich perách, dotkni sa ich rukami a posväť si nimi oči i čelo a ostatné zmysly. Potom čakaj na modlitbu a ďakuj Bohu, ktorý ťa urobil hodným takých veľkých tajomstiev.“¹⁷

V prvých storočiach k svätému prijímaniu pristupovali skoro všetci veriaci. Vylúčení boli iba kajúcnici resp. exkomunikovaní.¹⁸ Sväté prijímanie ako už sa podávalo veriacim do ruky. Tí si preložili obe otvorené ruky do tvaru kríža, kde kňaz do ľavej ruky položil konsekrovaný chlieb a pravou rukou ho veriaci prijali. Mužom sa kládla hostia priamo na ruku, ženám na rozprestretú šatku na ruke. Pred požitím Eucharistie, mali si veriaci potrieť zmysli dotykom eucharistických spôsobov. Podávanie Eucharistie na ruku ostalo až do 9. stor., kedy v r. 878 synoda v Rouen rozhodla, aby laici prijímali sväté prijímanie do úst a nie na ruku. Dôvodom bolo, aby sa predišlo zneužitiu Eucharistie.¹⁹

Zmena liturgickej reči z gréčtiny na latinčinu v 4. stor. neochudobnila aktívnu účasť na Bohoslužbe obety, lebo veriaci naďalej rozumejú používanému jazyku.²⁰

Cirkev v prvokresťanských časoch sa snažila uskutočniť počas slávenia Bohoslužby obety jednotu medzi klérom a laikmi, aby každý mohol čo najuvedomelejšie vnímať to, čo sa odohráva počas nej. Dianie počas liturgie silne ovplyvňuje prítomných, ktorí posilnení počas Eucharistie, idú a svedčia o viere v Ježiša Krista vo svojom okolí. Neboja sa vydať ani svedectvo mučeníctva.²¹

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že liturgické obrady počas Bohoslužby obety v prvokresťanských časoch boli jednoduché a jasné, a tým zrozumiteľné pre veriacich. Liturgia obety tvorila centrum náboženského života kresťanov. Bola školou viery, modlitby a morálky. Účastníci na nej, to sú účastníci na obete a umučení Pána Ježiša. Z prijímania Eucharistie potom získavali pripravenosť a posilu svedčiť o Kristovi v každodennom živote.²²

1 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 147.

2 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 1 – 2.

3 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 147 – 148.

4 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 3.

5 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 54.

6 SV. JUSTÍN: Apológia. kap. 65 In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 21.

7 SV. JUSTÍN: Apológia. kap. 67 In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 22.

8 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 23.

9 SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 24 – 25.

10 Porov.: SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 27.

11 SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 25.

12 SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 25 – 26.

13 SV. HYPOLIT RÍMSKY: Apoštolské tradície. 1. kniha In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 26.

14 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 3.

15 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 36 – 37.

16 Apoštolské konštitúcie. 8, 13 In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 183. – upravené podľa Malý s. 134

17 SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ: Mystagogické katechézy. 5. kap. 19 – 22 In.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 183 – 184. – upravené podľa Malý s. 134 – 135

18 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 183.

19 Porov.: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. s. 178.

20 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 4.

21 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 4.

22 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 37.