Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe slova pred Tridentským koncilom

Pred Tridentským koncilom

by Marián Tomašov

Rímska liturgia Bohoslužby slova od Gregora Veľkého sa ustálila v západnej Cirkvi počas stredoveku. V takejto podobe ostala skoro nezmenená až do Druhého vatikánskeho koncilu. Napomohli tomu sakramentáre, ktoré boli používané pri jej slávení.¹

Galsko-franská reforma napomohla dramatizácii Bohoslužby slova, a tým uvedomelejšej účasti veriacich na nej. Akolyti niesli sviečky slávnostnejšie pri Introitu a Evanjeliu ako to bolo opísané v Ordo Romanus I.. Sprievod k čítaniu evanjelia bol triumfálnejší. Evanjelium sa čítalo z najvyššieho miesta na ambóne. Epištola a Medzispevy sa čítali na stupňoch ambóny. Neskôr boli pridané básnické sekvencie. Na záver evanjelia ľud prvý krát odpovedal: „Gloria tibi Domine“, ako odpoveď na počuté slovo Pánovo.²

Po reforme Karola Veľkého (8. – 9. stor.) sa do Bohoslužby slova v Galských oblastiach zavádzal latinský jazyk. Latinčina bola jazykom vzdelancov a pre obyčajných veriacich bola nezrozumiteľná. Preto viditeľne upadá pozornosť veriacich, ktorí nerozumejú, čo sa číta a modlí.³

Od 9. stor. sa slúžia tzv. tiché sväté omše (missa privata vellecta). Kňaz počas Bohoslužby slova zastupoval scholu (propria), lektora a diakona (čítania). Veriaci na tejto svätej omši väčšinou neboli ani prítomní. Tichá svätá omša sa spočiatku slávila v rehoľných komunitách, ale v 13. stor. sa udomácnila aj vo farnostiach.⁴

Zavedenie tichých svätých omší oslabilo aktívnu účasť veriacich na Bohoslužbe slova. Ambóna, z ktorej predtým lektor čítal lekcie, takto nebola využívaná, lebo kňaz už čítal čítanie tak, že sa presunul z jednej strany oltára k druhému, aby naznačil oddelenie Bohoslužby slova od Bohoslužby obety. V jednom kostole v rovnakom čase sa slúžili viaceré sväté omše. Preto veriaci, ak boli prítomní na Bohoslužbe slova, nezapájali sa do nej, lebo kňazi rozprávali potichu, aby nevyrušoval jeden druhého.⁵

Od 11. stor. sa kňaz pri slávení Bohoslužbe slova chrbtom k veriacim, čím je narušené liturgické spoločenstvo medzi kňazom a veriacimi.⁶

Účasť veriacich na Bohoslužbe slova sa obmedzuje na alegorický výklad zmyslu svätej omše. Alegorický výklad privádzal veriacich k pozornosti založenej na vnútornej zbožnosti s naturalistickými predstavami. Jednotlivé časti Bohoslužby slova mali predstavovať historické podobnosti umučenia Ježiša Krista.⁷ Napr. schola spievajúca introit predstavovala zbor prorok, ktorí ohlasujú príchod Vykupiteľa, Glória znamenala spev anjelov pri Ježišovom narodení, kolekta pripomínala vystúpenie 12-ročného Ježiša v Jeruzalemskom chráme.⁸ Kňaz oblečený v ornáte mal predstavovať Krista v purpurovom plášti, prechádzanie kňaza z epištolovej strany oltára na evanjeliovú predstavovalo vodenie Ježiša od Kajfáša k Herodesovi. Takéto rozjímania mohli byť užitočné pre ľud pre prehĺbeniu jeho aktívnej účasti, ale so skutočným liturgickým dianím mali málo spoločného.⁹

V stredoveku prichádzalo k dramatizácii liturgie, aby veriaci lepšie pochopili liturgiu. Takto do Bohoslužby slova sa dostali Pašie – spievané prerozprávané umučenie Ježiša Krista. Vyvinuli sa z pašiových hier, ktoré sa hrávali mimo svätých omší.¹⁰

Účasť ľudu na Bohoslužbe slova sa počas stredoveku zúžila na počúvanie, pozeranie a odbavovaniu súkromných pobožností počas nej. Kázanie, ak bolo, bolo v ľudovom jazyku, ale uskutočňovalo sa pred alebo po svätej omši. Spev sa zredukoval na spev scholy a klerikov. Spev ľudu sa obmedzil na spev pred alebo po kázni.¹¹

Cirkev si preto uvedomovala požiadavku obnovy aktívnej účasti veriacich. V nemeckých krajinách s vynájdeným kníhtlače, bol vydaný v r. 1488 aj prvý misál pre ľud v nemeckom jazyku. Najprv vyšla len Bohoslužba slova a neskôr kompletný misál v r. 1514 v Basilei. Dekan kolegiálnej kapituly v Budišíne Johann Leisentritt (1527 – 1586) vo svojich spisoch¹² žiadal prehĺbenie aktívnej účasti veriacich na Bohoslužbe slova spevom v ľudovom jazyku. Vydal dvojdielny kanciónal, kde zozbieral staré duchovné piesne a žalmy, aby ich ľud mohol spievať pri Liturgii slova. K ďalším reformátorom liturgie pred Tridentským koncilom patrili Michael Helding (1506 – 1561) a Georg Witzel (1501 – 1573). O obnovu aktívnej účasti sa snažili prostredníctvom štúdia cirkevných Otcov a návratu k prameňom liturgie. Napriek ich snahám tieto pastorálno-liturgické návrhy nedosiahli u cirkevnej autority kladné výsledky. Ich návrhy boli podobné tým, ktoré v tom období predkladal protestantizmus, proti ktorému sa Cirkev bránila, preto cirkevná vrchnosť ich nechcela pripustiť napriek všetkým pozitívam, ktoré mohli priniesť.¹³

1 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 46 – 47.

2 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 59 – 60.

3 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 43.

4 Porov.: FOTYNOVSKÝ, J.: Liturgika. Olomouc : Lidové závody, 1932, s. 157.

5 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 6 – 7.

6 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 44.

7 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 7 – 9.

8 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 5.

9 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 9.

10 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 87 – 91.

11 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 43 – 45.

12 Najmä v pastorálno-liturgickej rozprave Modus missae audiendae.

13 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 6.