Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe slova po Tridentskom koncile

Po Tridentskom koncile

by Marián Tomašov

Tridentsky koncil sa zaoberal liturgiou svätej omše resp. aktívnou účasťou veriacich na nej len druhotne. V prvom rade bol zvolaný, aby dogmaticky definoval katolícke pravdy viery pred rozrastajúcim sa protestantizmom.¹

Zásluha Tridentského koncilu je v tom, že sa zaslúžil o uniformitu rímskej liturgie (misál Pia V.). Snažil sa jej vrátiť formu akú mala starorímska mestská liturgia. Účasť veriacich počas Bohoslužby slova zostala vcelku nezmenená. Naďalej to bola záležitosťou kléru a nie ostatných veriacich na nej prítomných.²

Čo sa týka liturgického jazyka, vo všeobecnosti koncil vychádza z predpokladu, že liturgia nie je viazaná na žiaden jazyk, teda ani na latinský.³ Na druhej strane sa tiež vyjadril, že za daných okolností sa latinský jazyk ako liturgická reč Cirkvi dosiaľ meniť nebude.⁴ Čiže veriaci naďalej nerozumeli reči používanej pri Bohoslužbe slova a svätú omšu prežívali v duchovnom rozjímaní a konaním si súkromných pobožností.⁵

Koncil vyzval kňazov, aby katechetickými kázňami oboznamovali ľud s obsahom a významom svätej omše a liturgie pre život. Odporúčal kázať v nedeľu a prikázané sviatky.⁶ Kázne začínali byť prednášané v národných jazykoch.⁷ Neboli umiestnené v Bohoslužbe slova, ale ostali pred alebo po svätej omši.⁸

Je zaujímavé, že toto striktné rozhodnutie koncilu nezavádzať momentálne ľudový jazyk pri liturgii, nezostalo bez výnimiek. Rímska inkvizícia dala 26.3.1615 dovolenie menom pápeža Pavla V. domorodým kňazom v Číne slúžiť svätú omšu v čínštine. Hlavným dôvodom bolo, že tam neprenikli dosiaľ protestantské myšlienky. Ďalšími dôvodmi bolo, že kňazi mali veľké problémy s latinským vyslovovaním a spievaním západného spevu, ktorý je veľmi odlišný od východného. Podobne Urban VIII. dovolil slúžiť svätú omšu arabsky v Perzii.⁹

Po Tridentskom koncile veriaci chápali liturgiu ako súbor pravidiel a rubrík, ktoré kňaz musí vykonať. Generálne rubriky tridentského misála sa k účasti veriacich na Bohoslužbe slova vôbec nevyjadrujú okrem prípadu, že celebrant zdraví veriacich a oni odpovedajú („Pán s vami.“ „I s duchom tvojím.“) a na záver keď veriacich požehnáva.¹⁰

Na formáciu aktívnej účasti veriacich na Bohoslužbe slova v nasledujúcom období pozitívne vplývalo Liturgické hnutie, ktoré sa v Cirkvi spontánne začalo formovať. Francúzsky episkopát nebol spokojný s Tridentskom reformou aktívnej účasti na liturgii a zdôrazňoval „pôvodné právo“ miestnej cirkvi na vlastnú liturgiu. Väčšina francúzskych diecéz neprijala jednoduchšie rímske knihy, ale podľa nich prepracovala svoje staré liturgické knihy. Biskupi vo svojich diecézach vypracovali svoje „nové misála“.¹¹

Najväčšiu zásluhu na vývoji pozvoľného odborného štúdia aktívnej účasti veriacich na liturgii mal benediktín Jean-Luc d´Archery (1609 – 1685), ktorý vydal mnoho cirkevno-právnych a historických textov zo starých rukopisov. V roku 1754 vydal Matias-Charles Chardon prvé systematické dejiny liturgie pod názvom Histoire des Sacrements, ou de la maniére dont ils ont éte célébré et administré dans l´Eglise, et de lúsage quón a fait depuis le temps des Apôtres jusqu´á présent.¹²

Na druhej strane nechýbali ani takí, ktorí svojvoľne, podľa vlastnej mienky, chceli oživiť spoločnú účasť veriacich. Prosper Guérranger, tzv. zakladateľ Liturgického hnutia, vyčíta takéto počínanie francúzskych kňazov. V Institutiones liturgiqeus opisuje svojvoľné počínanie farára Jubé z Asnieres z dedinky blízko Paríža. Tento farár chcel aktívnejšie zapojiť veriacich tým, že v kostole nechal iba jeden oltár, nazvaný ako „nedeľný oltár“, pretože sa na ňom mala slúžiť svätá omša iba v nedeľu a vo sviatky. Na začiatku Bohoslužby slova sa oltár prikryl plátnom, ale hneď po ukončení svätej omše bol opätovne obnažený (podobne ako dnes na Zelený štvrtok večer). Na ňom neboli žiadne sviece ani kríž. Procesiu k oltáru viedol kríž, ktorý sa položil na oltár. Keď farár prišiel k oltáru, pomodlil sa stupňové modlitby a ľud mu nahlas odpovedal. Potom si sadol na sedadlo na epištolovú stranu. Kyrie, Glóriu a Krédo spieval spolu s ľudom. Čítanie čítal laik.¹³

Pius Parsch zavádzal vo viedenských kostoloch „recitované sväté omše“ (Chormesse). Pri Bohoslužbe slova kňaz používal latinský jazyk. Lektor čítal čítanie a kňazské modlitby v jazyku ľudu. Ľud recitoval premenlivé časti, Glóriu a Krédo tiež v materskom jazyku. Kyrie sa spievalo. Neskôr Pius Parsch zistil, že Chormesse je zložitá pre prostý viedecký ľud, preto zaviedol „zborovú svätú omšu“ (Betsingmesse), kde namiesto propria ľud spieval upravený liturgický text alebo vhodnú slohu kratšej piesne na známu melódiu. Podobne Ordinárium, okrem Kréda, spievali veriaci v jednoduchšej vžitej melódii (napr. Glóriu od Schuberta) na upravený liturgický text. Kňaz vyzýval ľud k dialógu v latinčine. Čítanie sa čítalo lektorom a evanjelium kňazom, oba v ľudovom jazyku. Táto forma prehĺbenia aktívnej účasti na Bohoslužbe slova sa stala veľmi obľúbená u katolíkov. V „ľudovej chorálovej svätej omši“ (Volkschoralamt) sa namiesto latinského chorálu spieval nemecký chorál s gregoriánskymi prvkami na nemecký text. Dr. Parsch vnímal liturgiu nie len ako „opus Dei“, ale aj ako „opus populi“, preto ľud má pri Bohoslužbe slova spolupracovať s kňazom – spolu sa modliť, spievať a počúvať.¹⁴

Prvý popud k obnove aktívnej účasti zo strany cirkevnej hierarchie dal pápež Pius X.. Na začiatku svojho pontifikátu v mottu proprio Tra le Sollecitudini (22.11.1903) si dáva za cieľ obnoviť aktívnu účasť veriacich.¹⁵ „Keďže je naším živým prianím, aby pravý kresťanský duch u všetkých veriacich znovu rozkvitol a bol ponechaný, je predovšetkým nutné starať sa o posvätnosť a dôstojnosť kostolov. Lebo tam sa veriaci zhromažďujú, aby tohto ducha čerpali z jeho prvého a nenahraditeľného prameňa: s aktívnou účasťou na svätých mystériách a na verejnej slávnostnej modlitbe Cirkvi.“¹⁶ Počas Bohoslužbe slova vyzdvihuje hodnotu liturgického spevu píšuc: „Zvlášť starostlivo zavádzaný gregoriánsky spev medzi ľud, aby boli veriaci aktívnejší pri účasti na cirkevných obradoch, ako tomu bolo v dávnejších dobách.“¹⁷

Pius XII. pri obnove liturgie v aktívnej účasti veriacich si uvedomuje, že každá liturgická obnova musí vychádzať zo správneho pochopenie podstaty Cirkvi. Aktívnu účasť počas Bohoslužby slova vidí v používaní Svätého Písma v jazyku ľudu.¹⁸ Vo svojej encyklike Mediator Dei (20.11.1947) schvaľuje požiadavky liturgického hnutia. Potvrdzuje, že liturgia nie je záležitosťou iba kňazskej vrstvy, ale aj veriacich, ktorí ňou dokonale a verejne oslavujú Boha. Preto jej prejavy majú byť spoločné (kňaz a veriaci) na základe všeobecného kňazstva.¹⁹ Veriaci sa majú na Bohoslužbe slova zúčastňovať aktívne. A to nie len trpezlivým a neroztržitým sledovaním Bohoslužby, ale aj jej zúčastnením sa navonok.²⁰

Vďaka historickým štúdiám, ktoré robilo liturgické hnutie, bolo možné poznať podstatu liturgie Bohoslužby slova a účasti veriacich na nej. Preto diela predstaviteľov liturgického hnutia sa stali základom pri neskorších diskusiách o forme budúcej Bohoslužby slova a aktívnejšej účasti veriacich na nej. Konkrétne očakávané výsledky priniesol Druhý vatikánsky koncil zvolaný pápežom Jánom XXIII. v roku 1962.²¹

1 Porov.: NEPŠINSKÝ, V.: Liturgia na Slovensku v období Tridentského koncilu. Badín : Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 1998, s. 63 – 65.

2 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 11.

3 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 113.

4 Porov.: TRIDENTKÝ KONCIL: Doctrine on the sacrifice of the mass (De observandis et evitandis in celebratione missae). XXII. zasadanie, 17. 9. 1562, kap. 9., kan. IX. In.: http://history.hanover.edu/texts/trent/trentall.html (22. február 2007).

5 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 12.

6 Porov.: TRIDENTKÝ KONCIL: Doctrine on the sacrifice of the mass (De observandis et evitandis in celebratione missae). 22. zasadanie, 17. 9. 1562, kap. 8. In.: http://history.hanover.edu/texts/trent/trentall.html (22. február 2007).

7 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 113.

8 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 40 – 41.

9 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 113.

10 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 11.

11 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 7 – 8.

12 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 135 – 136.

13 Porov.: GUÉRANGER, P.: Institutions liturgiques IV., s. 547 – 548. In: POLC, V.: Posvátna liturgie. Rím : SÚSCM, 1981, s. 136 – 137.

14 Porov.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 19 – 20.

15 Porov.: AKIMJAK, A.: Dejiny liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 1998, s. 57.

16 PIUS X.: Tra le Sollecitudini. In.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 14.

17 PIUS X.: Tra le Sollecitudini. In.: BRADÁČ, J.: Dejiny novovekých snáh o obrodenie liturgie. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Vojtaššáka, 2004, s. 14.

18 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 185 – 188.

19 Porov.: PIUS XII.: Mediator Dei. čl. 20 – 23. In.: http://www.vatican.va/holy_father/pius_xii/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_20111947_mediator-dei_en.html (23. február 2007).

20 Porov.: PIUS XII.: Mediator Dei. čl. 87. In.: http://www.vatican.va/holy_father/pius_xii/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_20111947_mediator-dei_en.html (23. február 2007).

21 Porov.: SINKA, T.: Liturgika I. Krakov, 1994, s. 48.