Aktívna účasť veriacich na Bohoslužbe slova v prvokresťanských časoch

V prvokresťanských časoch

by Marián Tomašov

Neskôr kresťania opúšťajú synagógy resp. kresťania z pohanstva nenavštevujú synagógy. Bohoslužba slova sa začína sláviť v rodinných domoch ako jeden celok s Eucharistickým slávením alebo Bohoslužbu slova je nahradená predchádzajúcim vysluhovaním sviatostí (napr. krstu).¹

Archeologický nález v Dura Europos v Sýrii nám pomáha dokresliť si obraz Bohoslužby slova v prvých storočiach. Jeho dve izby na prízemí boli prispôsobené na liturgické slávenia.² Tento nález len potvrdzuje, že Bohoslužba slova sa slávila v rodinných domoch. Laici – muži aj ženy vchádzali osobitným vchodom. V strede miestnosti bol jeden oltár, vpredu miesto pre predsedajúceho liturgie, okolo neho boli miesta pre veriacich.³

Sv. apoštol Pavol povzbudzuje veriacich z Korintu ku aktívnejšej účasti na Bohoslužbe slova: „Keď sa teda zídete, každý niečo má: dar chválospevu, náuky, zjavenia, jazykov, vysvetľovania; všetko nech je na budovanie ... nech sa všetko deje slušne a po poriadku.“ (1 Kor 14, 26.40).

V liste svätého Klementa Rímskeho Korinťanom (okolo r. 96) sa tiež dozvedáme, že každý veriaci na Eucharistickom zhromaždení má svoju úlohu. Takto všetci veriaci prítomní na liturgii majú účasť na všeobecnom Kristovom kňazstve, z ktorého sa vyvodzujú úlohy aj pre laikov.⁴

Počas Bohoslužby slova v prvokresťanských časoch mal laik najmä službu lektora. Už v 2. stor. bola táto služba v Cirkvi viditeľne sformovaná ako osobitný stav. Lektor musel mať určité cirkevné vzdelanie. V Ríme žili spoločne v komunitách pod cirkevným vedením. Detskú nevinnosť pokladali prví kresťania za najvhodnejšiu kvalitu pri čítaní Svätého Písma. Lektori čítali pri svätej omši texty zo Starého zákona a listov apoštolov, niekedy aj evanjelium. Pre čítaní evanjelia bolo však vždy úsilie vybrať nositeľa vyššieho svätenia.⁵

Ako konkrétne vyzeral účasť veriacich na takejto Bohoslužbe začiatkom 2. stor. sa dozvedáme zo spisov od laika sv. Justína v diele Apológia a od sv. Hypolita Rímskeho v diele Apoštolské tradície (Apoštolské podanie). Prvé dielo je určené pre pohanov, kde sa obraňuje kresťanská viera a vysvetľujú kresťanské zvyklosti. Druhý spis je adresovaný kresťanom predovšetkým biskupom, aby vedeli ako sláviť Eucharistiu.⁶

Sv. Justín v Apológii v 65. kapitole píše o účasti veriacich na svätej omši: „Keď sme pokrstili toho, ktorý súhlasil s našou vierou z presvedčenia, vedieme ho do zhromaždenia tých, ktorí sa nazývajú bratmi, a odbavujeme tam spoločné modlitby sami za seba, za novopokrsteného a za všetkých ostatných, ktorí sa všade nachádzajú, s tým výslovným cieľom, aby sa stali hodnými poznať pravdu, aby sme sa osvedčili ako takí, ktorí nábožne žijú činný život, zachovávajú príkazy, za čo dosiahnu večnú spásu. Keď skončíme modlitby, navzájom sa pozdravujeme bozkom (pokoja).“⁷ V 67. kapitole sa píše: „V dňoch, nazvaných podľa slnka, zhromažďujú sa všetci, ktorí sú v mestách alebo na vidieku, na spoločnú slávnosť, a vtedy sa čítajú pamätihodnosti (t.j. evanjeliá) apoštolov alebo spisy prorokov, nakoľko to čas dovolí. Keď predčitateľ skončil svoju funkciu, predstavený povie kázeň, v ktorej naliehavo napomína, aby životom uskutočňovali toto pekné (práve počuté) učenie. Potom všetci spolu vstaneme a modlíme sa. Ale po zakončení modlitby prináša sa, ako to už bolo povedané, chlieb a víno ... .“⁸

Z tohto opisu Bohoslužba slova tvorí čítanie zo Starého zákona a nového zákona. Tieto čítania číta laik – lektor. Ostatní veriaci počúvajú, čo Boh hovorí prostredníctvom textov. Nasleduje kázeň, ktorá je vlastne vysvetlením čítaní. Prednáša ju predstavený, čiže biskup. Po nej nasledujú spoločné modlitby. Celá Bohoslužba slova sa zakončí bozkom pokoja. Takto Bohoslužba slova tvorí úvod k sláveniu Eucharistie.⁹ Veriaci sú do nej aktívne zapojení, tak že dokážu uvedomelejšie prežívať tajomstvo života, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Oni nie sú len nemí pozorovatelia, ale prostredníctvom nich (laik – lektor) k nim (laik – veriaci) hovorí Boh.¹⁰

Ďalším dielom, ktoré nám pomôže urobiť si obraz o účasti veriacich na svätej omši v 3. a 4. stor. sú Apoštolské konštitúcie. Zbierka bola napísaná okolo r. 400 pravdepodobne v Sýrii. Slávenie Bohoslužby slova opísanej v tejto zbierke sa mylne pokladá za slávenie pochádzajúce od sv. Klementa Rímskeho. Preto niektorí túto liturgiu nazývajú liturgia Clementina. Autorom spisu je pravdepodobne kresťan ovplyvnený semipeligianizmom.¹¹

V 2. knihe 57. kap. sa nachádza podrobný opis Bohoslužby slova: „Teraz nech číta lektor z vyvýšeného miesta v strede chrámu Knihy Mojžišove a Knihu Josue, Knihy sudcov Knihy kráľovské, k tomu Knihu Jób a Knihu Šalamúnovu, Knihy Paralipamenom a všetko, čo je v Písme o návrate národa, a aj šestnástich prorokov. Potom nech nasleduje žalmový spev. A teraz nech sa čítajú Skutky apoštolské a Listy nášho spolupracovníka Pavla, ktoré z vnuknutia Ducha svätého napísal Cirkvi. Diakon alebo kňaz nech číta nato Evanjeliá, ktoré som vám nechal ja Matúš a Ján a ktoré vám zanechali pomocníci Pavlovi Marek a Lukáš. Pri čítaní Evanjelia majú kňazi a diakoni i všetok ľud stáť v hlbokej tichosti a načúvať. Potom nech sa obráti kňaz osobitne s napomenutím k ľudu. A konečne nech nasleduje reč biskupa, ktorý je kapitánom lode. Ostiári nech stoja pri vchode mužov a nech ich upozorňujú, diakonisky nech sú zase pri ženách. Ak pristihnú dakoho, že nesedí na svojom mieste, takého nech diakon, ktorý vykonáva službu podkormidelníka, napomenie a pošle ho na jemu určené miesta, lebo chrám má sa podobať nielen lodi, ale i košiaru. Lebo ako pastieri triedia zvieratá, mienim tým kozy a ovce, podľa po­hlavia a veku a ako každé z nich uteká k seberovnému, tak aj v kostole má byť. Mladší majú sedieť osve, ak je pre nich miesto; ak však nie je, tak nech stoja vzpriamení; starší však majú sedieť podľa poriadku; otcovia a matky majú vziať k sebe dietky, ktoré stoja. Mladšie ženy majú tiež oddelene sedieť, ak je miesta, ale ak nie je, tak majú stáť za ženami; vydatým ženám, ktoré už majú dietky, treba ustáliť tiež zvláštne miesta; panny, vdovy a matróny majú sedieť alebo stáť celkom vpredu. Diakon sa má postarať a ta, aby každá osoba hneď po príchode zaujala svoje miesta a aby si nesadla pri vchode. Preto diakon má dozerať na ľud, aby nikto nešepotal, nespal alebo' sa ne­smial, ani sa nehniezdil. Lebo v kostole treba sa spravovať slušne, trpezlivo a pozorne a počúvať len slovo božie. Preto majú si všetci vstať a pozerať smerom k východu slnka a keď katechumeni a kajúcnici opustili shromaždenie, majú vysielať svoje modlitby k Bohu, ktorý tu vládne nad nebesami nebies, k východu, a tam sa rozpomenúť na počiatočnú blaženosť (pastvu) v raji, položenom oproti východu, z ktorého človek bol vyhnaný, lebo nedbal na príkaz boží a uveril zlej rade hadovej.“¹²

Účasť veriacich počas Bohoslužby slova v svätej omši spojenej s vysviackou opisujú Apoštolské tradície takto: „A po prečítaní zákona, prorokov, našich Listov a Skutkov a Evanjelia pozdraví ordinovaný shromaždenie a hovorí: Milosť Pána nášho Ježiša Krista a láska Boha Otca a spoločenstvo Ducha svätého nech ostáva s vami všetkými. A všetci odpovedajú: I s duchom tvojím! A po tomto pozdravení má prehovoriť k ľudu poučné slová. Po skončení poučnej prednášky hovorím ja Andrej, brat Petra, aby diakon, keď už všetci vstali, vystúpil na vyvýšené miesta (ambo) a zavolal: Aby nikto z načúvajúcich (nebol viac tuná) ani nikto z neveriacich! Keď všetko stíchne, nech hovorí ... .“¹³ Potom nasleduje dlhá modlitba.

Veriaci sú činne zapojený do liturgie. Lektor čítal čítania zo Starého a Nového zákona. Žalmista spieval žalm medzi jednotlivými čítaniami. Evanjelium čítal diakon alebo kňaz, počas ktorého veriaci stáli, aby tak pozornejšie počúvali Božie slovo. Pri modlitbe veriacich, ktorá nasledovala po homílii, diakon pred každou prosbou vyzýval osobitne veriacich, aby pamätali za čo prosia. Za každou prosbou potom nasledovala modlitba. Ľudia si kľakli a odpovedali: „Kyrie eleison.“ Na konci prosieb biskup predniesol dlhú modlitbu, kde Boží ľud sa ju s ním postojačky v tichosti modlil. Bohoslužba slova sa uzavrela bozkom pokoja medzi prítomnými.¹⁴

V tomto období počas Bohoslužby slova vidieť viac krát dialóg medzi kňazom a veriacimi (napr. „Milosť Pána nášho Ježiša Krista a láska Boha Otca a spoločenstvo Ducha svätého nech ostáva s vami všetkými.“ „I s duchom tvojim.“). Katechumeni odchádzali počas resp. na konci spoločnej modlitby veriacich, pred záverečnou modlitbou biskupa. Táto Bohoslužba slova je veľmi podobná k dnešnej Liturgii slova slávenej na Veľký Piatok.¹⁵

Jazykom používaným pri Liturgii slova do 4. stor. bola gréčtina. Veriaci jej dobre rozumeli, preto sa mohli činne zapájať do liturgie. Od 4. stor. sa svätá omša začína sláviť v latinskom jazyku. Tomuto jazyku spočiatku veriaci rozumeli, lebo sa bežne používal v Rímskej ríši, preto ich činná účasť neupadla.¹⁶

Od 4. stor. liturgia stráca domáci charakter. Presúva sa do priestranných bazilík. To ovplyvňuje aj činnú účasť veriacich. V nasledujúcich dvoch storočiach sa do Bohoslužby slova pridal Introit. Počas vstupu celebranta do chrámu ľud spieval jeden žalm s antifónou. Neskôr tento spev samotného ľudu vystriedala schola cantorum. Tiež bolo pridané Kyrie eleison a Glória, ktorú mohol zaintonovať iba biskup (kňaz až v 11. stor.). Počet čítaní sa zredukoval na dve. Vypadli tiež spoločné modlitby veriacich, ktoré boli vlastne nahradené litániami s odpoveďou: „Kyrie eleison.“ ¹⁷

Tieto zmeny, zredukovanie počtu čítaní a vypadnutie spoločných modlitieb, urobili vstupnú slávnosť svätej omše značne neprehľadnou. Začalo to ochudobňovať aktivitu veriacich.¹⁸

1 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 24 – 25.

2 Porov.: FILIPEK, A.: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližšie ku Kristovi. Trnava : Dobrá kniha, 2001, s. 52 – 53.

3 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 25.

4 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 22 – 23.

5 Porov.: MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. s. 39.

6 Porov.: POLC, J.: Posvátna liturgie. Rím : Kresťanská akadémie, 1981, s. 25 – 26.

7 JUSTÍN: Apológia. kap. 65 In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 21.

8 JUSTÍN: Apológia. kap. 67 In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 21.

9 Porov.: POKORNÝ, L. A KOL.: Obnovená liturgia. s. 69 – 70.

10 Porov.: ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie. Ružomberok : Pedagogická fakulta KU, 2005, s. 31.

11 Porov.: ÁKOS, M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 40.

12 Apoštolské konštiúcie. 2. kniha, 57. kap. In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 34 - 35.

13 Apoštolské konštiúcie. 8. kniha, 5. kap. In: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 35.

14 Porov.: , M, GOCNÍK, A.: Verejné bohoslužby II. Banská Bystrica : Havelka a spol., 1937, s. 40 – 41.

15 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 35 – 37.

16 Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 3 – 4.

17 Porov.: PARCH, P.: Výklad svätej omše. Trenčín : Smer, 1948, s. 37 – 38.

18 Porov.: Porov.: BRADÁČ, J.: Všeobecný úvod do liturgie mše. s. 4.